Lipa spieva Lasicu s mužskou zrelosťou

13.11.2006
Páčil sa vám článok?

Ak je na javisku jedna posteľ, pekná mladá žena a dvaja muži, ktorí už o živote čo-to vedia, môžete očakávať, že sa bude niečo diať. Keď to nebude erotická ekvilibristika, prídu si na svoje aspoň tí, čo radi počúvajú skúsených mužov s iskrivým humorom, keď sa rozhovoria o živote.

A presne o to v novom divadelnom predstavení Lipa spieva Lasicu v réžii Jakuba Nvotu ide. Trinásť najznámejších piesní Milana Lasicu v interpretácii populárneho slovenského džezmena dostalo javiskovú podobu v Štúdiu L+S. Príbehy zvedených a opustených žien, raňajok v tráve či smútok starnúcich seladónov, ožili na kruhovom javisku, aby svojou melanchóliou uchvátili diváka. Je pre ne typický ostrý jazyk Milana Lasicu, ktorý nenecháva nikoho na pochybnostiach tvrdením, že svet je znôška zásadne nesprávne nasmerovaných ľudských osudov.

Toto poznanie dostáva v spomínanej inscenácii konkrétnu podobu v pôvabnej dáme, Neveste v ťažkej situácii (Helena Krajčiová/Petra Polnišová), ktorá sa rozhodla vstúpiť do stavu manželského, pretože je zamilovaná do učiteľa fyziky. Čo na to Lipa s Lasicom? Nedokážu sa zjednotiť v slovách, ktoré od nich očakáva Nevesta. Nemôžu jej jednoznačne povedať, že bude šťastná. Tak ju aspoň utešia, že bude bohatšia. O učiteľa fyziky.

Milana Lasicu často upodozrievam zo zle skrývaného cynizmu, v tomto predstavení však moje presvedčenie neupevnil škodoradostným smiechom ani iróniou smerujúcou k nešťastným a opusteným. Aj keď sa jeho britkému jazyku nedá nikdy celkom vyhnúť, predstavenie nesie v sebe aj závan pohladenia a láskavosti interpretovaného s prihliadnutím na drsnú realitu. Piesne sú niekedy až dojemné, vytrhnuté zo života, v hľadisku sa nenájde divák, ktorý by nevedel, o čom sa na javisku hovorí. A to v kombinácii s tanečnými kreáciami umelcov v choreografii Šárky Ondrišovej dáva predstaveniu pôvab a nostalgiu, ktorá dvoch životaznalých mužov sprevádza. Tento pôvab má až takú silu, že keď pôjdete domov, budete dojatí. No čakali by ste čosi také od Milana Lasicu? Už len preto sa oplatí ísť do divadla.

Páčil sa vám článok?