Do Divadla Astorka sa nasťahovali Smajlíci

Ak sa chce mladý autor dnes vyjadriť k súčasnosti, nerobí to zvyčajne cez úsmev. Divadelný dramatik a režisér Roman Olekšák sa o to pokúsil. V divadle Astorka Korzo ´90 uviedli premiéru jeho hry Smajlíci. Divákom aj protagonistom pri nej tečú slzy. A nie sú to len slzy smiechu.

Hlavná postava hry Pán Šťastný (Boris Farkaš) sa usmieva od prvej až po poslednú sekundu predstavenia. Vie, že úsmev predáva. A jeho syn Oskar Šťastný (Marián Miezga) je pre neho len tovar. Produkt, ktorý časom klesá na cene, až celkom zanikne. Aj pohreb svojho syna prijíma Pán Šťastný a Pani Šťastná (Jana Oľhová) s úsmevom. Komerčnej televízii predajú práva na nakrúcanie pohrebu a zinscenujú bolesť. Smajlíci.

Absurdnosť správania aktérov tejto hry vystihujú len monológy nešťastného, ale „geniálneho“ maliara Oskara, ktorý, vedený ziskuchtivou mašinériou svojej rodiny, tlaku okolia podlieha i keď nechce. Jeho slová jediné dávajú aký-taký zmysel a majú význam. Všetko, čo sa deje okolo, je umelé, neprirodzené a najmä neúprimné. Aj preto Oskar končí ako psychicky chorý človek. Jana Oľhová zahrala rolu matky s priam upírskou nasadenosťou, okrem pohybov a gestikulácie dala svojmu hereckému výrazu dokonalosť zdrvujúcim pohľadom, ktorý nenechá nikoho na pochybách, aké sú jej ciele. Úspešne jej kontruje tatko Šťastný alias Boris Farkaš. Obaja sú takí zohratí, že sa im nakoniec podarí obe svoje deti citovo zlikvidovať. Hru režíroval autor Roman Olekšák a Maja Hriešik. Divák sa nebude nudiť pri rozvláčnom moralizovaní a bezútešnosti, ani sa nebude pohoršovať nad tým, aký je svet dnes zlý. Možno zosmutnie. Sem-tam sa zasmeje. A domov odíde s pocitom, že aj dnes, keď je svet niekedy pochmúrny, sa píšu hry, ktoré majú zmysel a hovoria jasnou rečou o tom, ako žijeme a najmä - ako žiť nechceme.