Spravte zo mňa peknú malú mincu
Americkí vedci kedysi vyrátali, z čoho všetkého sa skladá ľudské telo. Teda chemicko-ekonomickú analýzu človeka. Vyšla im suma ani nie dva doláre. Ak z toho všetkého odrátam nepodstatné zložky ako vodu (základ života), uhlík (základ všetkých organických látok) a podobne, zostane mi medzi prsty kovových práškov tak v hodnote päťdesiat halierov. Odmietam staré spôsoby pochovávania. Vravím, spravte z tej hrčky práškovej rudy dobrú mincu a urobte zo mňa peknú malú mincu. Nikdy nezostarnem.
Ako minca, predmet, ku ktorému majú mladí muži vo viazankách patričnú úctu, dostanem sa na miesta, na ktorých mi naozaj záleží. Napríklad (ako minca) preniknem do podzemia banky. Najprv IRB a teraz OTP, ale pred nimi tam bolo kino Metropol, kde som po prvý raz chytil dievča za koleno. Ak by som trochu zostarel, v tej istej banke na prízemí by som čítal noviny, pretože tam som sa pri novinách stretával s kamarátmi v kaviarni Metropol. Stroj času - to je budovateľské šialenstvo novodobých staviteľov - bankárov. Mýtnik, kde sme si chodili liečiť maturantské opice, je bankou. Banku s hlbokými podzemnými trezormi postavili o desať metrov ďalej, tam, kde som chodil do školskej družiny, medzi Mýtnou a zrušenou Slovanskou ulicou. Aj tam je banka, kde som chodil na desiatu, v Tempe, oproti Manderláku. Ak by svetu vládli investičné oddelenia bánk, zostal by som negramotným idiotom, pretože v papiernictve Bednár, kde som si kupoval zošity, bola tiež banka. Keď som už vedel aký tvar má dievčenské koleno, chodili sme do kina Čas. Za korunu dvadsať program donekonečna. Hore bol vždy bufet. Za deväťdesiat halierov vtáčie mlieko. Nad bufetom taká naozaj dobrá kaviareň. Káva za štyri koruny. Volalo sa to Palace. Nehádajte, čo je tam teraz! Banka. Odtiaľ sa chodilo smerom dolu, to bolo Ančakorzo, končilo sa pri Tempe a my už vieme, čo tam je. Minule som chcel vojsť dolu schodami do takého intímneho priestoru a - prepáčte - skoro som sa počúral. Čo ak odo mňa budú chcieť platobnú kartu? Nie je aj z týchto hajzlíkov banka? Utiekol som.
Kde ste sa len pozreli, ešte aj z Kryštálbaru, kde mali najlepšiu popolnočnú fazuľovú polievku v mliečnej galaxii, bola donedávna banka. Aby ste nevraveli, že som príliš živočíšny a duch je mi nič - ešte aj z knižnice medzinárodnej literatúry na Štúrovej ulici spravili banku. Takže nie ja si nectím plody ducha... Navyše na tej Štúrovej mi čendžomat v raz sobotu šlohol nejakých dvesto šilingov a ja som musel prísť v pondelok dokazovať, že nie ja som zlodej, ale bankový stroj. Mohol by som skončiť takou pointou, vraj načo je nám toľko bánk, keď celkom slušný, obyčajný človek, živiaci sa zručnosťou svojho umu a vedomosťami svojich rúk, si nemôže dovoliť úver... Prestanem srandovať. Byť bohatý neznamená mať okuliare s tenkým rámom, mobil a úradovňu tam, kde sa mi práve zapáči. Byť bohatý znamená mať kultúru. Kultúra je aj úcta k tomu, čo tu bolo, čo vytvorila história. Ak mám dnes peniaze a zničím imidž mesta len tým, že ich mám, nie som o nič lepší ako súdruhovia, ktorí vo februári 1948 zničili imidž štátu samopalom len preto, že samopal mali. Viete, súdruhovia bankári.