Satinský načúva zvukom Dunajskej ulice

Dunajská ulica sa už stala pojmom. Nielen v Bratislave, ale na celom Slovensku a veru aj za jeho hranicami. Na jej popularite má nepochybne veľkú zásluhu Július Satinský, ktorý sa tu narodil, vyrastal tu, prežil tu celý svoj život a na konci ulice, kde sa začína Ondrejský cinorín, je aj pochovaný.

Dunajskú ulicu preslávili najmä Satinského spomienky Polstoročie s Bratislavou a Chlapci z Dunajskej ulice, ktoré písal pre Staromestské a neskôr aj Bratislavské noviny. Začal ich písať v máji 1996, teda pre vyše desiatimi rokmi, keď sa ostatné noviny venovali ešte iným témam a ani nepomysleli na spomienky jedného bratislavského komika. Ako svojho času priznal Julo Satinský, bez Staromestských novín by jeho spomienky na Bratislavu možno ani nevznikli. Bolo nám cťou s ním spolupracovať, sme radi, že sa nám spoločne podarilo v Bratislavčanoch prebudiť hrdosť na svoje mesto a jeho históriu.

Uplynulú nedeľu sa Julo Satinský na Dunajskú vrátil. Pripomína ho socha akademického sochára Svetozára Ilavského nazvaná Július Satinský načúva zvukom Dunajskej ulice. Nechýbali najbližší príbuzní, priatelia, známi, mnohí poslucháči, diváci, čitatelia. A nebolo to len prísľubom lokší a burčiaku zadarmo, slávnostné odhalenie Satinského sochy si jednoducho mnohí Bratislavčania nenechali ujsť. V podstate ide o jeho bustu, ktorá je osadená na kráčajúcom stole, a prostredníctvom ucha na fasáde domu Satinský načúva, či je na Dunajskej ulici všetko v poriadku. Stôl má riadidlá, aby vedel, kam má ísť, ich súčasťou je aj svetlomet, ktorý mieri na pamätnú tabuľu so Satinského výrokom: Na našej ulici je sloboda.

Už dnes je jasné, že ako niektorí nevedeli prísť na chuť Satinského novinovým spomienkam na starú Bratislavu či kritickým postrehom, s ktorými sa niekoľko rokov prihováral rozhlasovým poslucháčom, ani Ilavského socha na Dunajskej ulici sa nebude všetkým páčiť. Ale tak to má byť. Aj o tom je predsa sloboda, ktorá na Satinského ulici bola, je a vždy bude.