Amsterdam - posledná oáza rokov šesťdesiatych

Šesťdesiate roky sú právom považované za významný zlom. Znamenali v západnej civilizácii prvé obdobie, keď sa vyzdvihla otázka slobody a sebarealizácie jednotlivca podľa jeho vlastného uváženia a záujmov.

Nastúpila generácia mládeže, ktorá sa mala relatívne materiálne dobre, nemusela sa ponáhľať zaradiť sa do pracovného procesu a do rodinného života a na rozdiel od svojich rodičov a prarodičov ani niektorej veľkej vojny. Obdobie mladosti mala tak predĺžené a mohla ho vyplniť zábavou podľa svojich predstáv. Z dlhodobého historického pohľadu takáto zmena postojov k životu zrejme prináša aj svoje negatíva, no zmena životného štýlu, ktorú šesťdesiate roky priniesli, z nich robí legendárne obdobie, ku ktorému sa nostalgicky stále vraciame.

Ich výnimočnosť ba až magická príťažlivosť bola v česko-slovenských pomeroch zdôraznená tým, že na rozdiel od Spojených štátov a západnej Európy u nás bol duch šesťdesiatych rokov ukončený náhle a drasticky nástupom normalizácie, počas ktorej sa obdobie spoločenského a kultúrneho uvoľnenia  v rokoch 1964-1970 mohlo pripomínať len polohlasne- ak nie rovno pošepky. Nová vlna slobody po roku 1989 bola už, žiaľ, spojená s istým prepadom životnej úrovne, sociálnym ohrozením a zápasom o privatizačný koláč.

V Bratislave sa v rokoch 1995-2005 atmosféru šesťdesiatych rokov snažil pripomenúť bar Amsterdam na Prepošstskej ulici. Bol to pomerne malý priestor vyzdobený posvätnými relikviami z dôb beatnickej slávy. Šéf prevádzky – Egon Šuhajda – sa ho snažil viesť ako klub a aj sa mu to podarilo. Návštevníci baru tvorili malú, no nie uzavretú skupinu, ktorej členovia sa navzájom dobre poznali.

Bolo to asi jediné  miesto v Bratislave, kde sa na spoločnej pôde mohli schádzať veteráni šesťdesiatych rokov, mladí intelektuáli a umelci a taktiež aj teenageri a študenti a tieto skupiny  navzájom aj dobre vychádzali a komunikovali. Poobede a aj večer tam bolo možné prísť, sadnúť si a nájsť vždy niekoho, s kým sa dalo dobre porozprávať. Asi raz či dvakrát za mesiac sa v bare organizovali posedenia so živou hudbou – hrávali tam folkoví a undergroundoví umelci – obyčajne práve klasiku zo šesťdesiatych rokov.

Dosť pravidelne sa tam zjavovali aj niektoré známejšie osobnosti zo slovenského spoločenského a kultúrneho života- prilákané ani nie tak exkluzivitou baru, ako skôr jeho atmosférou a spomenutým klubovým charakterom. Egon Šuhajda si tiež dával pozor, aby sa v bare nedistribuovali drogy a neschádzali sa tam ľudia, ktorí by spôsobom života nezapadli medzi stálych hostí. Párkrát sa stalo, že takéto typy jednoducho zdrapil a z baru vyhodil.

Stáli návštevníci baru v ňom oslavovali nie len Silvestra ale zaskočili do neho na hodinku na dve aj na Vianoce!

Nebola to klasická diskotéka a ani tuctové miesto na balenie báb, no počas sobotňajších a piatkových nocí dobre poslúžil ako istá základňa a východiskový bod na záťahy v meste a ako útulný prístav, kde si človek potom dal pár čajov alebo kávu, aby  sa mohol vôbec dostať domov...

V Amsterdame sa často uskutočňovali aj rôzne súkromné posedenia a oslavy pravidelných návštevníkov – opäť nešlo o žiadne uzavreté párty s prístupom len na pozvanie - zo stálych hostí baru sa vždy mohol pripojiť každý, kto chcel.

Personál baru bol veľmi prívetivý a Egon Šuhajda za čašníčky a barmanky vyberal len veľmi atraktívne mladé dievčatá. Bolo sa veru na čo pozerať...

V roku 2005 bol bar zatvorený. Údajne preto, aby uvoľnil miesto múzeu fotografie, čo sa aj stalo, no o pár mesiacov sa tam zjavila akási nová kaviareň- no bez atmosféry a koloritu starého Amsterdamu, ktoré azda pripomenie pár obrázkov...

Daniel Šmihula, Bratislava