Bratislava ponúka veľa technických pamiatok

Za posledných pár rokov prišla Bratislava o viacero technických pamiatok a zaujímavých príkladov priemyselnej architektúry - často ani zásah verejnosti a angažovanie sa médií ich nedokázali ušetriť od smutného osudu.

Bez akýchkoľvek pochybností je jasné, že mesto a jeho infraštruktúra nemôže zostať v nejakej zakonzervovanej podobe a mnohé staré stavby musia ustúpiť novým. Odchodom každého technického diela z minulosti však mesto i samotná krajina strácajú kúsok zo svojej pamäti. Príliš často sa presadzoval názor, že staré mosty, továrne, sklady, huty sú len ohavnými opachami, ktoré treba nahradiť nákupnými centrami a elegantnými kaviarňami. Oni sú však predovšetkým pamiatkami umu a dôvtipu, ktorému vďačíme za dnešnú modernú civilizáciu.

Tento ich význam bol dlho nedocenený. Navyše išlo o pamiatky “nedávnej” minulosti neovenčenou romantickou slávou. No tento prístup sa mení. Podobne ako sa v polovici 20. storočia prešlo od ochrany jednotlivých významných objektov k ochrane celých kompaktných štvrtí (k nám tento trend dorazil neskoro na to, aby stihol zachrániť Vydricu a Podhradie), tak dnes sa vo vyspelých krajinách plne docenil význam a krása priemyselných budov a starých technických zariadení.

Ak ich nemožno zachovať v pôvodnej podobe a na pôvodný účel, sú upravované a využívané ako kancelárske alebo obchodné priestory. Vo Viedni tak napríklad z bývalých plynojemov vznikli priestory pre kultúrne a športové aktivity, v Kodani zo skladov dánskej Východoindickej spoločnosti spravili úradovne ministerstva zahraničných vecí a aj v Berlíne viacero centrálnych inštitúcií sídli v niekdajších továrňach, skladoch a kasárňach.

Ukážku zásadného prerodu pôvodného účelu vyslovene funkčnej budovy na niečo vznešenejšie máme aj v Bratislave - a to v podobe Slovenskej národnej galérie, ktorá sa nachádza v priestoroch niekdajších kasární (vyhýbame sa tu diskusii o tom, či táto prestavba bola úspešná alebo nie.).

Ak pred niekoľkými desaťročiami turisti chodili obdivovať hrady, zámky, historické centrá a antické vykopávky, tak dnes rastie význam tzv. industriálneho turizmu (u nás takmer úplne nepodchyteného!) a industriálnych turistov, ktorí sa zameriavajú na staré železnice, kanály, vodárne a priemyselné objekty manufaktúrneho obdobia a obdobia od priemyselnej revolúcie až približne do čias veľkej hospodárskej krízy v rokoch 1929-33.

Mimoriadnosť technických pamiatok na Slovensku a v Bratislave spočíva aj v tom, že reprezentujú oneskorenú, no o to špecifickejšiu industrializáciu, ktorá sa v Uhorsku začala vlastne až koncom 19. storočia.

Žiaľ, i keď ich význam na Slovensku odborníci a rozhľadení ľudia dávno pochopili, širšia verejnosť a politici ich ignorujú. Za “skutočné pamätihodnosti” sa stále považujú predovšetkým také pamiatky, ktoré takýto status získali v období romantizmu (hrady, zámky, katedrály), pamätníky ľudového umenia (dreveničky a salaše).

Prípadne sa za ne považujú pamiatky po postavách literárneho, umeleckého a politického života (a sem-tam nejakých lekároch, najmä ak boli súčasne aj básnikmi).

Je to spojené aj s akýmsi nedocenením osobností z oblasti vedy, techniky a podnikania v našich dejinách. Naši žiaci a študenti sa v školách učia prevažne o slovenských spisovateľoch a politických vodcoch, no veľmi málo o slovenských vynálezcoch, inžinieroch, administrátoroch a ekonómoch.

Vyvoláva to dojem, že Slováci a iní obyvatelia slovenského územia v minulosti boli len takým čudným roľníckym ľudom, ktorý bol odrezaný od modernizačných prúdov 18.-20. storočia a nijako sa nezúčastňoval na rozvoji technickej civilizácie.

Pritom práve Bratislava má čo ponúknuť a je našou povinnosťou technické pamiatky nedávnej minulosti zachovať pre našich potomkov: A to aspoň zvyšky uhorskej cvernovej fabriky, mlyny v Mlynskej doline (vlastne prvú industriálnu zónu v meste!), niektoré železničné viadukty, Gumonku, budovu konskej železnice, Starý bratislavský prístav, Cvernovku, vodáreň na ostrove Sihoť, zvyšné budovy niekdajšej Patrónky a azda aj viacero iných, menej známych objektov.

Vhodne upravené a využívané priemyselné a technické objekty minulosti predstavujú rovnaké pamiatky hodné ochrany, ako sú zámky, kláštory, kaštiele a katedrály.

A to nie iba z dôvodu prilákania spomenutých “industriálnych turistov”, ale hlavne preto, aby sme vo svetovej histórii nezostali zapísaní ako národ, ktorý len choval ovce, vyrezával črpáky a po večeroch písal básne...

Daniel Šmihula