Ksicht je o vonkajšej kráse a vnútornom prežívaní

Aj keď sú herci na scéne príťažliví vzrastom aj výrazom tváre, v hre súčasného nemeckého autora Mariusa von Mayenburga (1972) Ksicht, v preklade Romana Olekšáka, hrajú práve o tých, ktorých škaredosť ich tváre katapultuje do absolútnej spodiny profesionálneho rastu a pracovného úspechu. V réžii Sone Ferancovej hru uviedli v Štúdiu Slovenského národného divadla.

Absurdná groteska je oficiálne označenie divadelného kusu, je to však len nadnesená irónia a sarkazmus, ktoré toto predstavenie vzďaľuje od zaradenia k reálnej dráme. Dnes už šminky, natáčky a kolorované tuby na farbenie vlasov nepatria výlučne do výbavy žien. Muži si s narastajúcimi obavami sledujú postupujúce lysiny na temene hlavy a nejeden zostane po kúpeli stáť nahý pred zrkadlom, aby s úzkosťou a neraz i odporom sledoval skôr pivný ako brušný sval na svojom tele.

Ak si údajne pre brucho nedovidia na symbol mužnosti, mení sa ich noc i deň na nepretržité utrpenie. Mladý nemecký autor nerieši vo svojej hre krásu a príťažlivosť jedincov na tejto planéte. Rukolapne, vtipne, s nadhľadom a groteskne ukazuje, kam až posadnutosť krásou môže človeka doviesť.

Jeho hrdina Antol má spokojný a pekný život v náručí milovanej ženy, jeho radosť sa násobí aj úspechmi v práci. Jej výsledky však nemôže ísť prezentovať do zahraničia, lebo je škaredý. Podstúpi teda plastickú operáciu. Lenže tá sa vydarí do takej miery, že praktizujúci chirurg si jeho tvár zvolí za patent a model a svoj úspech začne opakovať. Na svete sa zrazu objaví 50 000 krásnych Antolov. Čo s tým?

Herci sa s témou pohrali a ponúkli divákom smutno-smiešny príbeh o našej neschopnosti vyrovnať sa so zmenami tváre, ale hlavne o tom ako bezbrehá túžba po kráse pôsobí deštruktívne na náš život. Štyria herci (Tomáš Maštalír a Táňa Pauhofová (na fotografii), Jozef Vajda a Alexander Bárta) hrajú osem postáv a na scéne sú nepretržite celú hodinu, kým predstavenie trvá. Hrajú mladých, starých, skorumpovaných, úlisných, pragmatických, zamilovaných, neuspokojených, labilných i temperamentných hrdinov, ľudí našej doby.

A svojimi skvelými výkonmi, pod taktovkou invenčnej a talentovanej režisérky posielajú odkaz divákom v podobe slov Jozefa Vajdu: „Neznášam uniformitu. Všetci sme individuálni a originálni a vonkajšia krása nám len pomáha, ale nerieši náš život. Dôležitá je vnútorná krása a vnútorná sila. Dôležitá je vaša duša a tá je krásna, len si to musíme uvedomiť.“

Dáša Šebanová
FOTO - Daniel Veselský