Rozhovory dvoch mužov v Štúdiu L+S

Nie sú rozhovory ako rozhovory. Iné je trkotanie na trhu, celkom iné laškovanie v parku, odlišné sú veľkohubé reči chlapov v krčme či „drístanie na rínku“. O tom, keď rozhovor dostane umeleckú podobu, hovorí premiéra v Štúdiu L+S autora Milana Lasicu Na fašírky mi nesiahaj.

V tejto hre vedú rozhovory dvaja muži - Milan Lasica a Milan Kňažko. Nie sú to „bársjaké táraniny", komu čo zíde na um, ale veľkoplošné témy, ktoré obsiahnu celé spektrum nášho žitia a zachádzajú až do hĺbavého filozofovania.

Od morálnych šokov trojročného dieťaťa až po zraniteľnosť dospelého muža, ktorého okradli. A keby aspoň v letiskovej hale - nenápadne, elegantne a zručne. No bol okradnutý s rukami za chrbtom, násilím a ešte k tomu na toalete. Táto skutočnosť dáva dvom invenčným tvorcom rozhovoru priestor na množstvo dialógov, ktoré nie sú schematické. A to všetko za pomoci ruského dramatika Jevgenija Griškovca, ktorý autora hry Milana Lasicu inšpiroval.

Griškovec mal podľa všetkého šťastné detstvo, narodil sa študentom druhého ročníka vysokej školy v Kemerove v roku 1967. Na svet pozerá celkom reálne, ale s nesmiernou veselosťou a optimizmom. Nevysmieva sa, len tak trochu laškuje, radšej sa zabáva ako plače. Veď už v roku 1968, v čase, keď mal Griškovec jeden rok, vznikol na Slovensku text, ktorý akoby predurčil umeleckú dráhu tohto spisovateľa: „A vtedy som si uvedomil, aké je to umenie mocné. Že nepoučuje, neusmernuje, len tak jemne človeka pinkne." (Soireé, 1968).

A také je aj umenie Milana Lasicu a Milana Kňažka v Štúdiu L+S v réžii Petra Mikulíka.

Dáša Šebanová

Milan Kňažko (vľavo) a Milan Lasica.
FOTO - Ctibor Bachratý