A. Šeban: Netušili sme, čo je málo ľudí na koncerte

Históriu 34 bratislavských rockových skupín ponúka publikácia Bratislavský nárez, ktorú v pondelok 14. decembra 2009 pokrstili v bratislavskom klube Randal. „Je to príbeh stratenej generácie,“ hovorí jeden z autorov knihy Dalibor Vašica.

Obsah knihy sa sústreďuje na obdobie bratislavskej rockovej scény od začiatku osemdesiatych rokov až po Nežnú revolúciu. Jedným z úspešných protagonistov toho obdobia je hudobník, ktorý má čo povedať aj dnes – Andrej ŠEBAN.

Na čo si spomeniete, keď sa povie hudobná Bratislava osemdesiatych rokov?

- Pre mňa to bolo veľmi silné a pekné obdobie, pretože fungovala kapela Demikát. Bola to skupina, ktorá hrala z 90 percent pôvodný repertoár a z veľkej časti som ho skladal ja. Darilo sa nám, netušili sme, že môže existovať aj niečo také, ako málo ľudí na koncerte. Naše koncerty boli beznádejne vypredané a my sme to považovali za bežnú vec. Hudobná scéna s tzv. amatérskymi kapelami bola veľmi pestrá a Bratislava dýchala touto atmosférou. Väčšina kapiel mala slovenské názvy a spievala po slovensky. Mnohé z textov pôsobia sviežo a aktuálne aj dnes. V našej tvorbe bol aj kus rebélie, skôr nevedomej ako cielenej. Pocit, že robíme niečo, čo sa vymyká z rámca oficiálne akceptovanej umeleckej činnosti, bol fajn. Vtipné bolo aj to, že sme síce mali vypredané, ale na každý koncert sme sa skladali od 300 do 500 korún, zaplatili sme si aparatúru, odohrali sme koncert a dodnes neviem, kam išli peniaze zo vstupného. Bolo to veľmi silné, hrali sme „o dušu spasenú".

Spomínate si na atmosféru vtedajších koncertov?

- Bola to prvá koncertná atmosféra, ktorú som poznal a bola fantastická. Plné sály, veľký ohlas, výborné reakcie, silné aplauzy. Neskôr, keď som sa stretol aj s inými reakciami, bol som prekvapený. Z dnešného pohľadu môžem povedať, že som nezažil lepší pocit, ako keď sme hrali s Demikátom vo vypredanom PKO. Istú rolu tam, samozrejme, hral aj náš vek a mladosť. Všetko bolo prvýkrát. Rád na to spomínam.

Zostalo niečo z tej doby v hudobnej branži aj dnes?

- Dnes som iný človek. Z hudobnej cesty som neuhol, kráčam ďalej svojím smerom. Vnímam súčasnú mladú scénu, ktorá je oficiálne vynášaná do neba. Miestami som prekvapený slabou úrovňou interpretov a autorov. Je prekvapujúce, že v čase, keď je možné povedať čokoľvek, tie deti nehovoria nič. S výnimkou raperov, ktorí sa snažia popísať život tak, ako ho žijú. Chvíľu im to ide, keď sa dostanú do televízií a rádií, zmäknú. V textovej zložke by som ešte videl nejaké vzrušenie, hudobná zložka je na veľmi nízkej až komickej úrovni. Nikomu to však neprekáža. Dnes stačí, keď hrá bubnový automat a niekto do toho povie svoj príbeh, čo je ešte lepší prípad. Je to pre mňa prekvapenie, čakal som, že to bude inak.

Považujete hudobnú generáciu osemdesiatych rokov za stratenú?

- Nie. To sa nedá povedať o žiadnej generácii, že je stratená. Žiadna nemôže povedať, že je super šťastná, že ju nepohltili existenčné alebo ľudské problémy. Je to jedna z generácií, ktorá sa vyvinula práve tak. Netreba plakať a ľutovať sa. Treba ísť ďalej a robiť naplno to, čo človek cíti a čo ho napĺňa. Niekedy som to tak videl aj ja, ale dnes sa mi to zdá smiešne. Boli generácie, ktoré to mali oveľa ťažšie a vytvorili neuveriteľné umelecké hodnoty.

Čo tvorí v súčasnosti náplň vášho profesionálneho života?

- Stále na sebe pracujem, koľko mi to umožňuje fyzická kondícia. Dokončujem sólové CD, ktoré nadväzuje na CD Sklony, pripravujeme projekt, ktorý uzrie svetlo sveta na Novej scéne začiatkom marca a koncertujem.

Zhovárala sa Dagmar Škařupová
FOTO - Richard Kohler