Marián Lapšanský: Odkedy učím hrať, hrám lepšie

Konzervatórium v Bratislave vzniklo v roku 1919, keď na prvom zasadnutí jednoty Hudobných stavov na Slovensku prvý raz zarezonovala myšlienka vybudovať inštitúciu vychovávajúcu profesionálnych umelcov. Súčasný názov získala škola v roku 2002, keď prešla pod samosprávu Bratislavského kraja.

Deväťdesiate výročie založenia si pripomína množstvom koncertov, ale aj umeleckou komunikáciou so slávnymi absolventmi. Jedným z nich je generálny riaditeľ Slovenskej filharmónie klavirista Marián LAPŠANSKÝ, s ktorým sme sa pri tejto príležitosti pozhovárali.

V roku 1962 ste nastúpili na bratislavské Konzervatórium, ktoré ste absolvovali v roku 1968 s ocenením Najlepší absolvent klavírneho odboru. Ako si spomínate na tieto roky?

- Do Bratislavy som prišiel ako pätnásťročný z malého mestečka Tisovec. V tom čase som sa venoval dvom hudobným nástrojom husliam a klavíru, definitívne som sa rozhodol pre klavír. Na Konzervatóriu som sa prvýkrát dostal do kontaktu so skutočne profesionálnou výučbou, kde sa už na poslucháčov kládli vyššie nároky a dostával som aj komplexnejšie hudobné vzdelanie. Mal som inšpiratívnych spolužiakov, jedným z nich bol Marián Varga, ďalej Magdaléna Hájossyiová, Edita Grúberová či Peter Michalica. Od začiatku som sa začal venovať aj komornej hudbe. Príprava na hudobnú dráhu teda bola komplexná, mal som nielen klaviristickú prípravu, ktorá dominovala, ale aj celkové hudobné vzdelanie. To je cieľom vzdelávania na Konzervatóriu dodnes.

Každú školu tvoria osobnosti, iste boli také aj na Konzervatóriu.

- V škole sme mali silné inšpiratívne príklady. Neviem, ako je to so študentmi dnes, na koncertoch ich často nevídam, ale my sme boli v našich časoch takmer na každom koncerte,- a ak nie tam, sedeli sme v opere. Nebol to pre nás ekonomický problém, lístky boli lacné, niekedy sme sa dostali na vystúpenie aj zadarmo. Mali sme teda obrovský prehľad o domácej hudobnej scéne, začiatkom šesťdesiatych rokov začali k nám chodiť aj zahraniční umelci. Zahraničná hudobná scéna nás fascinovala. Chodili sme na koncerty aj mimo Bratislavy, spomínam si na Sviatoslava Richtera, ktorý s obľubou koncertoval v menších mestách. Navštívili sme jeho koncert v Nitre, po vystúpení prišiel medzi nás, sedemnásťročných študentov, a debatoval s nami pri káve viac ako hodinu, kým nám nešiel vlak.

Po dvadsiatich rokoch umeleckej praxe ste sa sám postavili za katedru a stali ste sa pedagógom. Ako ste vnímali túto zmenu, hľadeli ste s väčším pochopením na svojich učiteľov?

- Učiteľom sa nikto nestane zo dňa na deň. Človek si musí hľadať vzťah k mladým ľuďom, musí v sebe nájsť určitú dávku trpezlivosti, schopnosti analyzovať problém a hovoriť o ňom. Našiel som už u seba množstvo chýb, ktoré som vyčítal študentom. Odkedy učím hrať, aj lepšie hrám. Úlohou každého pedagóga je vytvoriť si zo svojho vzťahu k študentom určitú sebareflexiu. K poslucháčom treba pristupovať individuálne, pretože každý je celkom odlišná osobnosť. Nemá zmysel im nalinajkovať určitý spôsob interpretácie, musia si ho nájsť sami. Až vtedy je presvedčivá. Pedagóg ich môže len usmerňovať, zviesť z nesprávnej cesty, urýchliť proces výchovy interpreta a priaznivo ho ovplyvniť. Rozumieť hudbe sa musí naučiť každý sám.

Dá sa hudbe rozumieť?

- Hudba sa dá prijímať bez toho, aby sme študovali jej zákonitosti, to však platí len pre publikum. Aj poslucháč, keď sa opakovane vracia k hudbe, začína jej rozumieť, dešifruje jej zákonitosti a postupy. Rozlišujeme publikum nové, viac vzdelané, pripravené... Bratislavské publikum je vyslovene pripravené.

Keď sa obzriete späť a sám už poznáte pedagogickú činnosť, ako hodnotíte prácu vašich pedagógov na Konzervatóriu?

- Zo spätného pohľadu by som možno kládol aj väčšie nároky na niektorých pedagógov. Aj vtedy boli na Konzervatóriu osobnosti, ktoré presahovali úroveň školy. Spomeniem napríklad pánov profesorov Praganta a Vrteľa. Mojím profesorom bol Roman Rychlo. Čo sa týka hlasových pedagógov, tí vychovali celú plejádu speváckych osobností. Najväčšieho svojho pedagóga som zažil na štúdiu, ktoré bolo časovo najkratšie. Dvakrát na majstrovských kurzoch v Zürichu u klaviristu Gézu Anda. Dal mi také silné a trvalé impulzy, že z nich žijem dodnes. Niekedy nie je dôležitý dlhoročný styk s učiteľom, veľký interpret vám aj v krátkom časovom období povie viac ako iný za niekoľko rokov.

Slovenská filharmónia, ktorej ste od roku 2004 generálnym riaditeľom, oslavuje tento rok 60. výročie vzniku. Pri tejto príležitosti ste odohrali dva výnimočné koncerty, ďalšie budú nasledovať. Ako budete oslavovať?

- Na poste riaditeľa Slovenskej filharmónie sa vystriedalo málo interpretov, väčšinou to boli skladatelia, ekonómovia či muzikológovia. Ja ako interpretačný umelec viac rozumiem potrebám interpretov, ľahšie sa mi s nimi komunikuje o umeleckých otázkach. Väčší dôraz kladiem na výber hosťujúcich umeleckých telies, dirigentov a interpretov, ktorí u nás zanechávajú svoju stopu a sú vychovávateľmi orchestra. Orchester začal byť viac žiadaný, cestujeme do zahraničia a pripravujeme nahrávky, ktoré sú vysoko cenené. V období krízy, keď mnohé orchestre vypadávajú z tradičných destinácií, ako je napr. Japonsko, veľký konzument vážnej hudby, Slovenská filharmónia sa tam neochvejne drží. V tejto sezóne pripravujeme už desiate veľké turné do tejto krajiny. Na mojom poste sa mi lepšie pracuje, keď mám ako klavirista medzinárodný kredit. Ľahšie sa mi nadväzujú pracovné kontakty, lebo ma akceptujú ako umelca, som pre nich vierohodný partner. Aj preto sa snažím udržiavať ako klavirista a keďže som maximalista, je to často náročné. Koncerty, ktoré mám, sú sledované a veľmi mi záleží, aby vždy dopadli dobre. Pomáha mi to v práci manažéra a uspokojuje ma to ako človeka.

Zhovárala sa Dáša Šebanová
FOTO - archív