Schöner Naci by mal pozývať k nábrežiu

Musela som si sadnúť a napísať o soche Schöner Naciho. Vždy, keď idem okolo, hnevám sa na ľudí, ktorí tu sochu postavili tak, ako ju postavili. Pripadá mi až stupídne, ako je umiestnená.

Tí, ktorí rozhodovali o tom, kam, ju umiestniť, Náciho v živote určite nevideli. Ako mohol autor sochy dovoliť, aby bola otočená tak, ako je. Preto sa pýtam, v čom by bol problém, keby sa otočila o 90 stupňov a ruka s klobúkom by zdravila všetkých, ktorí sa na sochu pozrú a zároveň by ukazovala smer k dunajskému nábrežiu. Teraz pozdravuje nejakú ošarpanú stenu a protiľahlú vstupnú bránu.

Bola by som rada, keby ste pochopili moje rozčúlenie, lebo Náciho mám stále v živej pamäti. Vídavala som ho ešte ako dieťa v uliciach Bratislavy, či už ťažko pracujúceho pri odkladaní paliva do pivníc, alebo čistučkého v bielych rukaviciach a s klobúkom a paličkou v ruke, ako zdraví okoloidúcich.

Mne v tom čase pripadal v uliciach mesta ako talizman a potešilo by ma, keby to bolo aj teraz. To by však museli otočiť sochu tvárou do ulice. Mám však obavy, že keď stále počujem, že vlastne na nič nie sú peniaze, že sa toho otočenia asi ťažko dožijem, čo je veľká škoda.

K napísaniu týchto riadkov ma vlastne inšpirovala jedna turistka, zrejme z Ďalekého východu, ktorá hľadala vhodný uhol na fotografiu a pritom sa poriadne natrápila.

Zuzana Orbánová, Bratislava
LIST ČITATEĽA