• Kultúra
  • 31.12.2008 09:34

Rómeo a Júlia z konca dvadsiateho storočia

0 0

Shakespeare, a ešte k tomu balet? Lenivý divák, programovo sa vyhýbajúci klasickému tanečnému umeniu aj klasickým, osvedčeným dramatickým „starinám“, si pri takomto „podozrivom“ spojení často ani nedá námahu pátrať ďalej.

V tomto prípade na jeho veľkú škodu. V dielni nie tak dlho fungujúceho Bratislavského divadla tanca sa totiž pred pár týždňami čistá „šejkspírovčina“ pretavila v pozoruhodné syntetické dielo.

V podaní originálneho zoskupenia mladých ľudí pod vedením charizmatického Jána Ďurovčíka však asi ťažko hovoriť o starom dobrom Shakespearovi. Veď na pódiu defiluje mládež, oblečená presne tak trúfalo a provokačne ako tá z bratislavských ulíc, obťažkaná zbraňami, hovoriaca sivasto-sídliskovým slangom, zvíjajúca sa v agresívnych rytmoch, aké len ťažko poznalo Shakespearovo stredoveké Anglicko. Nehovoriac o videotechnike, komunikujúcej so „živými“ hercami v autentických dialógoch a obrazoch, ani o chronicky známej sladkej tváričke Anety Paríškovej, predkladajúcej divákovi boj Kapuletovcov a Montekovcov ako praobyčajnú spravodajskú realitu.

Na druhej strane - kto by si trúfal vyškrtnúť zo Shakespeara to esenciálne, opakujúce sa medzi nami ľuďmi a ťahajúce sa s nami - len v rôznych aranžmánoch - až na prelom milénia? Láska bojuje s nenávisťou. A nenávisť, či si to trúfame priznať alebo nie, je stále naším hnacím palivom, motiváciou, čímsi, čo si pestujeme a tak zúfalo potrebujeme na prežitie a definovanie sa...

Traja mladí autori Nikita Slovák (libreto), Henrich (hudba) a Ján Ďurovčík (réžia, choreografia) - nevedno, či chtiac - zdôraznili práve myšlienku, že dvaja zaľúbenci neboli zničení len tak, nepriazňou akéhosi zlého, neviditeľného osudu, na ktorý nemáme dosah, ale naopak najobyčajnejšími ľudskými pocitmi, pohnútkami.

„My sa vlastne máme radi, ale zmieriť sa? To by sme ľuďom nemohli urobiť,“ dohodnú sa Montek a Kapulet na veľkoplošných plátnach nad hlavami účinkujúcich, ale aj divákov, a najznámejšia literárna ľúbostná tragédia, zrazu ako rozbalený bonbón na dlani, je nám hneď akási bližšia, „ľudskejšia“. Pozornosť by si zaslúžila hádam každá zložka predstavenia osobitne. Chvíľami archaický, zasnený, až kostrbatý, no potom zasa aktuálne priamočiaro a dravo formulovaný text, hudba siahajúca od ľudovky k mestskému rapu, sugestívna choreografia, ktorá dáva vyniknúť výrazne pohybovo (no už menej herecky) nadaným tanečníkom.

Tvorcovia si tu rozhodne nenárokovali na filozoficky prevratne nové pretlmočenie príbehu, ani na kompletné prenesenie diela do súčasnosti. Jednoducho mladí nadaní ľudia na historickom pozadí a tematike tancujú, spievajú, plačú, kričia a uvažujú... o láske. Alebo o nenávisti?

Alexandra Tinková


Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Bratislavských novín.