V Prešporku bol kedysi kyvadlový aj loďkový most

Pred časom sa v našich novinách v rubrike Bratislavské naj... objavila informácia o moste na Dunaji v minulosti. Nepochopením skutočnej situácie sa stalo, že do jedného celku boli spojené dve navzájom nesúvisiace technické zariadenia. Prezentovaný „kyvadlový loďkový a pontónový most Karolíny Augusty“ je nezmysel.

V skutočnosti treba rozlišovať medzi pontónovým, ktorý je v literatúre známy ako loďkový most Karolíny Augusty, a celkom iným zariadením - kompou - ktorú v starom Prešporku volali „lietajúcim mostom“ - „die fliegende Brücke“. V novšej slovenskej literatúre sa preňho zaužíval pod vplyvom českej terminológie (Václav a Dobroslava Menclovci) názov „kyvadlový most“!

Prvý z nich, most Karolíny Augusty, sme už našim čitateľom v minulosti na fotografickom zábere spred roku 1891 ukázali. Model mosta je vystavený v expozícii Mestského múzea. Teraz prinášame ešte niekoľko záberov toho istého mosta. Jeho vozovka bola poskladaná zo širokých plochých dosák a bola položená na rade nízkych člnkov. Tie boli v rieke ukotvené tak, že stáli v smere prúdu vody a voda pomedzi ne pretekala

Prvá zmienka o loďkovom moste „die Schiffprugk“ je v opuse korunovácie Maximiliána II. z roku 1563, ktorý vytlačili v Augsburgu. Tam sa píše, že most bol pri tej príležitosti zdvojený, teda rozšírený na dvojnásobnú šírku. Z tejto vety možno usudzovať, že užší most tu používali už predtým. Pri príležitosti príchodu nového kráľa a hostí most na oboch stranách (akoby pri zábradlí) ozdobili mladými zelenými stromčekmi a vozovku posypali senom.

Podľa iného súčasného textu bola vozovka posypaná čerstvo pokosenou trávou. Na oboch brehoch pri nájazdoch na most stáli triumfálne brány. Každá z nich bola ozdobená erbom cisára v strede a po jeho stranách erbmi Maximiliána a jeho manželky Márie ako rímskej kráľovnej. Brány postavili pravdepodobne podľa návrhov cisárovho architekta Pietra Ferrabosca.

Drevoryt Hansa Mayera dokumentuje niekoľko ďalších podobných mostov, ktoré museli postaviť, aby preklenuli viaceré ramená Dunaja. Cez jedno z bočných ramien, približne na mieste, kde dnes stojí kláštorný areál Notre Dame, boli postavené na loďkách dva paralelné (alebo jednosmerné?) mosty vedľa seba.

Takéto mosty zriaďovali na Dunaji v priestore Bratislavy až do konca 19. storočia. V zimnom období ich museli rozobrať, aby ich nezničili ľady. Prudký tok rieky, jej neustále sa meniace pobrežie, vznikajúce a zanikajúce ostrovy a plytčiny a nepredvídateľné výkyvy výšky hladiny boli prekážkami, ktoré zabraňovali postaviť stabilný most. Dunaj nebol hlboký, ale brod bolo možné používať len pri mimoriadne nízkom stave rieky, Preto bolo potrebné stavať stále znova loďkové mosty.

Jedno z najzaujímavejších znázornení tunajšieho mosta možno vidieť na sarkofágu Márie Terézie vo viedenskej krypte kláštora kapucínov. Rieka však musela byť splavná. Ak mala preplávať loď (a lode vtedy plávali výlučne „dolu vodou“), museli strednú časť loďkového mosta odpojiť a vysunúť tak, aby mohla loď voľne prejsť. Tak bola premávka na moste značne obmedzená.

V 18. a 19. storočí sa miesto, kde býval most inštalovaný, ustálilo v predĺžení Mostovej ulice. Na mieste medzi terajším nástupišťom Propeleru a kaviarňou Berlín sa nachádzal domček, kde sa vyberalo mýto, Na južnom brehu Dunaja pri nájazde na most stála od tretiny 19. storočia neskoroklasicistická budova reštaurácie, neskôr kaviarne Sad (Au-Café). Tá vznikla po napoleonských vojnách, v ktorých bol aj most poškodený.

Nový most postavil pluk pionierov (ženistov) a cisár ho daroval mestu pri príležitosti korunovania svojej manželky Karolíny Augusty v roku 1825. Jej meno niesol most potom až do svojho zániku. V strede mosta bývala od polovice 19. storočia inštalovaná drevená kaplnka so sochou svätého Jána Nepomuckého, ochrancu ľudí, ktorí prechádzajú po mostoch. Teraz je prenesená do parku pri kostole v Petržalke.

Most stratil svoju stáročnú funkciu po spevnení dunajských brehov a po vybudovaní železného mosta Františka Jozefa (1890-91). Neskôr na jeho mieste zriadili spojenie oboch dunajských brehov parníkom-propelerom.

Štefan Holčík
FOTO - archív autora