Puttovia z priekopy patria do interiéru

Priekopa pod Michalskou bránou bola až do polovice 18. storočia nevyhnutnou súčasťou mestského opevnenia. Preto sa v nej, ani na jej vonkajšom obvode, nesmelo nič stavať a musela byť stále prístupná.

Na iných miestach, kde bola v mestskej priekope trvale voda, napríklad okolo Laurinskej brány a pozdĺž terajšej Gorkého ulice, bolo možné chovať ryby.

Keď už mestské opevnenie v poslednej štvrtine 18. storočia prestalo plniť svoju pôvodnú funkciu, časti priekop sa využívali ako záhrady, v časti bola zriadená strelnica, inde bol priestor na štvanie zveri, prípadne sa hralo divadlo či konali cirkusové predstavenia. Časť Michalskej priekopy južne od mosta sa premenila na záhradu, ktorú po vojne sprístupnili verejnosti ako záhradu U červeného raka. Pri obnove v 60. rokoch do záhrady v priekope preniesli a inštalovali dve kamenné skulptúry predstavujúce puttov. Umiestnili ich na podivnú šikmú betónovú lavičku tak, že každý z nich sa pozerá na inú stranu. Zdá sa, že ten, kto rozhodol o ich umiestnení v záhrade, nemal ani potuchy o ich pôvodnej funkcii.

Pred sťahovaním do priekopy boli puttovia umiestnení po stranách vchodu z nádvoria do kanonickej rezidencie nad kostolom klarisiek (dnešná adresa Kapitulská ulica 7). Sochy boli osadené na šikmých úsekoch murovaného zábradlia po stranách malého otvoreného schodiska. Puttovia boli obrátení tvárami k sebe a k prichádzajúcemu, ktorého akoby vítali. Neboli tam však náhodou. Každý z nich nesie v rukách kornútovitý útvar s kruhovou vodorovnou hornou plochou. Dnešným deťom kornúty v ich rukách možno pripomínajú obrovskú zmrzlinu. Anjeličkovia však neniesli zmrzlinu, ale svetlo. Kruhové horné plochy útvarov v ich rukách slúžili ako podstavce pre lampáše, do ktorých sa vkladali lampy alebo svietniky, aby ako-tak osvetlili schody do domu. Osvetlenie sa určite zapaľovalo len pre mimoriadne významných hostí.

Kamenné sošky chlapcov svetlonosov vznikli v niektorej prešporskej kamenárskej dielni v prvej polovici 18. storočia. Vtedy ich pravdepodobne nikto neobjednal, aby osvetľovali schody na dvore kanonika. Tam sa pravdepodobne dostali až okolo roku 1870, keď z Dómu svätého Martina odstránili skoro všetky umelecké diela z obdobia renesancie a baroka ako nevhodné do gotického chrámu. Tam mohli pôvodne niesť svetlá pri schodoch k niektorému z oltárov. Tam ich možno videla aj Mária Terézia, keď ju v chráme korunovali uhorskou kráľovskou korunou.

Kamenní puttovia boli určite pôvodne určení do interiéru. A bolo by vhodné, aby sa tam vrátili skôr, než ich čas a poveternostné podmienky úplne zničia. Použiť ich ako záhradné plastiky rozhodne nebol ten najlepší nápad. O „modernom“ podstavci ani nehovoriac.

Štefan Holčík

FOTO - Oto Limpus