Na dobrý chlieb sa čakalo aj tri hodiny

Pri Veľkom Baťovi bol predavač, ktorý predával šnúrky do topánok. Mal stolík na kolieskach, na boku mal tyčky a na nich boli zavesené tieto šnúrky. Kričal „kroneapar, kroneapar“ a vyzeralo to, ako keby kričal „kroneapa, kroneapa“. Tak mu aj zostalo meno Kroneapa. Bol to vyštudovaný človek, ale pri učení zostal na rozum a takto si privyrábal.

Oproti veľkému Baťovi vždy okolo obeda asi hodinu „riadil“ električky a autá istý Laci. Mal píšťalku a keď zapískal a dal ruku hore, šoféri ho „na oko“ rešpektovali. On mal z toho veľkú radosť a okoloidúci ohromnú podívanú. Aj Laci mal niečo s rozumom, ale nikdy nezapríčinil haváriu, rešpektovali ho aj policajti. Schöner Naci, Kroneapa a Laci boli osobnosti starej Bratislavy. Bez nich by Prešporok nebol tým, čím bol.

Poďme k Starému mostu, ktorý sa vtedy volal Štefánikov. Vedľa mosta bola (a stále zostala) Umelecká beseda. Tancovalo sa tam vonku aj vnútri. Chodili tam pražské orchestre pod vedením kapelníkov, ktorí skladali obľúbené piesne ako Jetelíček, Škoda lásky, Agáty bíle, Cikánka, Štyri páry bílejch koní, Nikdy se nevráti pohádka mládí… Toľko ľudí tam chodilo, že zastavili premávku na moste. Po Starom moste chodila električka Bratislava - Viedeň. Bola širokorozchodná, pričom jedna koľajnica bola normálna a potom boli dve vedľa seba asi na pol metra vzdialené, lebo tu chodila aj prešporská úzkokoľajová. Viedenská električka bola žltej farby a mala aj vlečňák. Bola krásne vyleštená, privezená akoby z výstavy. Odstavená bola medzi propelerom a Zemědelským múzeom.

Na Štúrovej ulici bola vynikajúca cukráreň Myšák, kde sa schádzali mladí ľudia a hlavne študenti. No pretože majiteľ bol Moravan, musel potom opustiť Slovensko. Cukráreň zostala, ale tovar tam už nebol taký ako predtým. Na Vydrici boli pekárne Škrabák a Pátek, na Ventúrskej Doboš, na Obchodnej (Uhorskej) Orbán, na Račišdorfskej zase Schindler a Jedlín. Potom zriadili pekáreň na Vallonskej, kde bol taký odbyt a dobrý chlieb, že už ráno o šiestej tam bolo asi dvesto ľudí, ktorí čakali na chlieb dve až tri hodiny. V meste bolo chleba dosť, ani ho nemali komu predávať. Na Obchodnej u Orbána mali výborné pečivo. Každých dvadsať minút tu vysypali plnú bedňu dobrého pečiva. Piekli sa tu obyčajné rožky, vodové žemle, bosniaky a vynikajúce makové pletenky (štricle).

V tej dobe chodili po meste aj po domoch „lacní Jožkovia“, ktorí pred sebou nosili zavesený kôš a predávali hrebene, mydlá, kefky a podobne. Boli to zväčša vyštudovaní ľudia - stavitelia, inžinieri, lekári. Boli to Rusi, ktorí utiekli pred komunizmom, lebo ich strieľali a vešali.

Štefan Sedlák
(Pokračovanie nabudúce)