Otcova dunajská skúška smelosti

Ťažká skúška smelosti čakala chlapcov z Dunajskej ulice pri Dunaji. Vymyslel ju môj otec a jej účinnosť vyskúšal na mne. Nešlo o skok do Dunaja, ani o jeho preplávanie. Skúška mala temer cestovateľský ráz. Spočívala v tom, že šesťročnému chlapcovi kúpil otec spiatočnú lodenku na propeler a sadol si na lavičku pri nábreží.

Malý chlapec potom musel sám nastúpiť po mostíku na parník, precestovať na druhú stranu a vrátiť sa do otcovho náručia. Skúšku komplikovali petržalskí štricáci, ktorí obzgúňali na druhom brehu pri prístavisku propelera a čakali na korisť. Buď niekoho okradli, alebo len tak pre vlastné potešenie zbili.

O týchto chasníkoch som ja - šesťročný chlapec z Dunajskej ulice počul, ale veľmi som tým rečiam o ich výčinoch neveril. Až keď ma obkolesili na druhej strane Dunaja (vyzerali ako „štetináči“ z Foglarových Rýchlych šípov), pochopil som, čo je to teror. Chalani ma obrali o tričko, o čapicu, tenisky a o spiatočný lístok na propeler. S diabolským chechotom ma v trenírkach vyhnali bosého do Sadu Janka Kráľa.

Otec bol na druhom behu dosť zľaknutý, keď som prišiel pešo po moste bosý a - hanba sem-hanba tam - nahlas som rumádzgal. Prisahal večnú pomstu petržalským štricákom, ale to mu nebránilo v tom, aby nahovoril aj ostatných otcov na skúšku smelosti. Pravou príčinou skúšky bol otcov kamarát - kapitán parníka, ktorý sa mu posťažoval, že vo všedné dni cestuje propelerom málo ľudí - jedným slovom: dunajčíkom nešiel kšeft.

Ani neviem, či propeler prežije naše tisícročie. Keď som moje deti - teraz v deväťdesiatych rokoch - vozil po Dunaji (ja som nijaké skúšky smelosti radšej nepodnikal) - škeril sa na mňa z kormidelníckej kajuty lodný kapitán. Samozrejme, bol to už syn starého otcovho kamaráta - ale jablko ďaleko od stromu nepadlo. Tiež sme si dali na vlnách Dunaja kalíštek rumu. Propeler bol plný cestujúcich, keď sa konala na petržalskom brehu nejaká ľudová veselica. V máji tam bývalo veselo. Kamenný tanečný parket zostal na trávniku doteraz. Okolo sú najstaršie bratislavské stromy. Sú to stromy, ktoré boli staré už za Napoleona.

Raz som dostal od otca za vysvedčenie ďalekohľad. Najobľúbenejším smerom pohľadu cez ďalekohľad boli lode a vlečniaky na Dunaji. Stál som s chlapcami na moste a pozoroval všedný deň bulharských, rumunských, juhoslovanských, ale i našich lodníkov. Žili s rodinami na vlečniaku. Malé dieťa sedelo na nočníku, lodníkova žena vešala bielizeň, lodník čítal noviny a to na pomerne rýchlo idúcej palube (ak šla loď dolu prúdom). Občas sme videli cez ďalekohľad výsledok úžasných obchodných transakcií socialistických krajín. Naši viezli ktovie kam plnú loď novučičkých traktorov. Po pár dňoch sme ďalekohľadom videli, ako vykladajú na bratislavskom brehu Vietnamci slamené rohože. Bola ich celá hora. Za každý traktor - jedna rohoža. Za socializmu sa obchodovalo s úžasným zmyslom pre zisk. (Samozrejme, so zmyslom pre morálny zisk.)

Július Satinský