Tip na víkend: Bojnický zámok odkrýva aj tajomstvá Pálffyho sarkofágu

Slovenské národné múzeum – Múzeum Bojnice ukrýva miesto posledného odpočinku najvýraznejšieho majiteľa Bojnického zámku, grófa Jána Pálffyho (1829 – 1908). Drobný pútavý detail je nazameniteľným symbolom grófovho sarkofágu. Viac nám prezradila vedúca oddelenia marketingu SNM Barbora Zajačková.

Gróf Ján Pálffy premenil Bojnický zámok na romantický pamätník slávy svojho rodu a zároveň na jedinečnú klenotnicu vlastných umeleckých zbierok. Zámok si vybral aj za miesto svojho večného odpočinku. Jeho monumentálny sarkofág vznikol podľa návrhov firmy Gebrüder Colli z Innsbrucku a realizovali ho kamenárski majstri Leopolda Seebera.

Na prvý pohľad ide o honosný sarkofág z červeného adnetského „mramoru“. Práve drobný, no fascinujúci detail však odhaľuje prekvapivú skutočnosť – tento materiál v skutočnosti nie je pravým mramorom. V kameni je viditeľná skamenelina slimáka, ktorá prezrádza, že ide o vápencový sediment vzniknutý na dne pravekého mora pred miliónmi rokov.

„Skamenený slimák je dôkazom, že použitý kameň pochádza z oblasti Adnet pri Salzburgu a nesie v sebe stopu dávnych geologických procesov. Je to jedinečný príklad prepojenia histórie človeka s hlbokou históriou Zeme,“ vysvetľuje Ing. Erik Kližan, knihovník – archivár SNM – Múzea Bojnice.

Tento nenápadný detail dodáva Pálffyho sarkofágu ďalší symbolický rozmer. Romantická predstava večnosti sa tu stretáva s reálnym časom prírody – s obdobím, ktoré ďaleko presahuje ľudské dejiny. Aj vďaka takýmto detailom zostáva Bojnický zámok miestom, kde sa umenie, história a príroda spájajú do jedného príbehu.

Vedeli ste, že „plačúci“ sarkofág grófa Jána Pálffyho roky mátal návštevníkov?

Koncom 80. a v 90. rokoch si zamestnanci aj návštevníci Bojnického zámku všimli tmavú, medovito–smolovitú tekutinu, ktorá sa objavovala na sarkofágu grófa Jána Pálffyho. Objavili sa legendy o „slzách grófa“, no odborné vysvetlenie je prozaickejšie: podľa konzílií a výskumov išlo o mineralizované zvyšky a látky súvisiace s uložením telesných pozostatkov, pričom rolu zohral aj technický stav vnútornej schránky. V období, keď sa tekutina riešila, pomohla aj návšteva Egona Seebera (1992) – potomka kamenárskeho majstra, ktorý sarkofág realizoval. Práve Seeber poskytol informácie ku konštrukcii a inštalácii.

(ms)