• História
  • 26.01.2007 09:30

13. Živá prešpuráčtina je ako nebeská hudba

0 0

Ide jar - reč bude o guličkách. Ani neviem, či ešte jesto dostať v hračkárskych obchodoch hlinené guličky na hranie? Istý čas prešli chlapčiská na sklenené, potom guličky opustili a dali sa na céčka...

Teraz holdujú deti cédečkam a CD ROM-om - ale príde znovu taká jar, že sa nezdržíme a všetci budeme hrať opäť guličky! Hrávali sme na našej ulici „Ameriku“, potom o stenu, doteraz počujem vo sne výkriky spoluhráčov „nix-guľka“, „nix-machen“ - všetko beriem. Podobne ako bratislavskí kartári aj guľkári mali svoj slovník - zvláštnu zmiešaninu bratislavskej nemčiny a slovenčiny, tzv. prešpuráčtiny. Nezrozumiteľnosťou sa vyrovná hádam len zürišskej „schwycedustch“ - čítaj „šviceduč“), ale na rozdiel od „šviceduč“ prešpuráčtina vymrela. Vymrela s viechami, domovníkmi, pouličnými predavačmi „kifliô (rohlíkov) a krachelkami (nealholickými malinovkami).

Pre mňa - zostarnutého chlapčiska z Donaugasse čiže Dunautczafijúa) - je živá prešpurátčina ako nebeská hudba. Naposledy som počul hovoriť prešpurácky staručkú šatniarku v kaviarni Carlton. Carlton rekonštruujú, dúfam, že sa tej pani šatniarke podarila utiecť. No možno ju tam v tej rýchlosti, s akou Carlton rekonštruujú, zamurovali. Budem načúvať pri vynovených múroch Carltonu, či nepočujem jej hlaholivé „kriskót“...

O guličky sme hrávali po dvoroch, aj na detskom ihrisku. Po škole sa tašky hodili na hŕbu k múru a začala sa vášnivá hra. Boli medzi nami aj falošní hráči. Rozpŕchli sa do sveta. Keby som bol udavač, tak by som vám udal ich nové adresy. Jeden býva v Toronte, druhý v Kapskom meste. Obrali ma postupne o celý mešec guličiek - a hrali falošne! Rozhodili guličky okolo jamky, ale po hode ešte potajme „dohadzovali“. No darmo by som vám písal o nuansoch guličkárov. Ak nehráte o guličky, ťažko pochopíte un-fair spôsoby niektorých hráčov. Občas niektorí z obohratých nevydržal s nervami a skríkol po hre na víťazov: „Šak počkaj! Poviem bratovi! On je policajt!“ Nezabralo to. Nikto z nás nemal brata policajta. Z chlapčiskov z našej ulici sa dal k policajtom akurát PATAJ. Na Pataja však nemôžem povedať zlého slova! Pataj hral guličky poctivo a mal krásnu sestru.

Keď prišli jarné dažde, najviac sme sa hrali v podchodoch pod bránami. Vonku lialo, ale v podchode sa skákalo cez švihadlo, alebo sa skákala kriedou nakreslená škôlka. V našom podchode sme mali tú výhodu, že naša domovníčka pani Smutková mala veľmi rada deti. Občas si s nami aj zaskákala. Mala jediného syna, ale ten bol od nás starší a kým sme my skákali cez švihadlo, on už preskákal všeličo iné. Po rokoch prišla aj taká jar na chlapcov z Dunajskej ulice, že už nám guličky a švihadlá nestačili. Z nepochopiteľných príčin sme vždy zatíchli, keď šla okolo nás nejaká zrelá pšenica... Široko-ďaleko najkrajšie staršie sestry mal Ing. Jozef M. (vtedy sme ho volali Jojo). Nebolo ľahké sa k sestrám cez Joja prebojovať. Podarilo sa to Ferovi Š. - aj to len na krátky čas. A opäť je na Dunajskej ulici jar. Možno pod oknami uvidím chlapcov s korbáčmi a voňavkami...

Július Satinský


Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Bratislavských novín.