História hriešnikov: Vydrica ožívala v tieni červených lámp, stala sa synonymom nevestinca a špiny

V prvej polovici 20. storočia sa bratislavská štvrť pod hradom Vydrica vyznačovala odlišným spôsobom života než zvyšok mesta. V jej uličkách sa prelínala bieda s alkoholom, nemravnosťou, úpadkom a hlučným životom. Český básnik a publicista Josef Rybák, ktorý sa do Bratislavy prisťahoval za prácou, vnímal Vydricu ako niečo viac než len geografický bod na mape.

„Nad každým druhým vchodom horelo červené svetlo. Pod lucernami a v bránach stáli ženské postavy a iné sa vláčne pohybovali popri stenách ako mátohy. V prízemných pootvorených oknách boli odhrnuté záclonky a bolo vidieť do malých izbičiek osvetlených lampami s červenými tienidlami. Hodvábne ružové svetlo sa rozlievalo po pohovkách a posteliach a mäkko modelovalo tvary vyzlečených ležiacich žien, ktoré sa predávali za dvadsať korún,“ uviedol Rybák.

Vydrica sa tak v očiach mnohých stala synonymom nevestinca, špiny, ošarpanosti a neviazaného života.

,,Raj hriešnikov“

Aj básnik a novinár Štefan Žáry vo svojich dielach spomínal Vydricu. Písal o lodiach, ktoré sem prichádzali s námorníkmi nesúcimi „tabak a hriech“, pričom „v dlaniach držali hlavy alebo chladné poprsie ľahkých žien“. Atmosféru štvrte dopĺňali mnohé spoločenské problémy, ktoré zasahovali do života miestnych obyvateľov. Policajné hlásenia z toho obdobia pravidelne upozorňovali na rušenie nočného pokoja, hlučnú hudbu a neprístojné správanie, ktoré sa v uličkách Vydrice stávalo každodennou realitou.

Obyvatelia sa sťažovali, že ,,prostitútky („milé dámy“) o cca deviatej – pol desiatej vstávajú, opúšťajú svoje obývačky a umiestňujú sa v jednoznačnej polohe na ulicu a ku schodom, po ktorých všetci musíme chodiť. Každý okoloidúci je týmito dámami zastavovaný a lákaný k zábave, pričom neberú ohľad na vek takto lákaných mužov. Samozrejme, že uprednostňovaní sú mladíci. Čo len z takýchto mladých chlapcov bude, keď sa už od rána zaoberajú s takýmito vecami, to ukáže čas.“
Historické pramene nám ponúkajú obraz Vydrice ako neviazanej, hlučnej a drsnej štvrte. Ale ako presne fungovala prostitúcia v Bratislave medzi dvoma vojnami?

Prostitúcia pod zákonmi

Do roku 1922 sa Československo riadilo systémom reglementácie prostitúcie, ktorý sa prebral z čias Rakúsko-Uhorska. Štát prostitúciu a nevestince ticho toleroval. V praxi umožňoval za presne stanovených podmienok vykonávať prostitúciu a prevádzkovať verejné domy. Prostitútky museli byť registrované, pravidelne sa podrobovať lekárskym prehliadkam a dodržiavať určité hygienické a bezpečnostné pravidlá. Verejné domy boli riadené organizačnými štatútmi, ktoré určovali, kto a ako ich môže riadiť. Cieľom tejto politiky nebolo potlačiť prostitúciu, ale kontrolovať ju a obmedziť šírenie pohlavných chorôb. V roku 1922 bol prijatý aboličný zákon, ktorý zrušil verejné domy a registrovanú prostitúciu. Do popredia sa dostali otázky osvety, prevencie a skrytej prostitúcie.

Zatváranie nevestincov viazlo

Keď sa v roku 1923 rozhodlo o zrušení verejných domov v Bratislave, situácia sa ukázala byť zložitejšia, než sa očakávalo. Hoci župa vydala oficiálny príkaz na ich zatvorenie a zabezpečenie priestorov, v praxi sa veľa nezmenilo. Podľa dobových správ sa totiž počas rokovaní mestský úradník ocitol pod tlakom a zastrašovaním od majiteľov podnikov.

Úrady preto požiadali o pomoc políciu, ktorá mala dohliadnuť na samotné uzatváranie domov a kontrolu objektov. Aj keď niektoré verejné domy boli formálne zatvorené, väčšina z nich jednoducho „zmenila vývesný štít“. Majitelia si premenili licencie a podniky fungovali ďalej pod iným menom. Z nevestincov sa stali hostince, kaviarne či malé hotely, kde sa s prostitúciou naďalej potichu počítalo.

Tichá evidencia v tieni zákona

Aboličný zákon mal po vojne definitívne skoncovať s oficiálnou evidenciou prostitútok, v skutočnosti sa v Bratislave veľa nezmenilo. Mechanizmy kontroly zostali takmer nedotknuté, iba sa presunuli do úzadia.
Prezídium policajného riaditeľstva naďalej potajomky viedlo zoznamy žien, ktoré sa tejto činnosti venovali. Ich počet sa však líšil podľa toho, kto sa naň pozeral. Policajné záznamy zo septembra 1922 uvádzali, že v meste pôsobilo približne 108 až 115 žien, z ktorých väčšina prešla zdravotnou prehliadkou. O rok neskôr čísla klesli na 70 až 100 – podľa sezóny.
Lenže iné zdroje hovorili niečo celkom iné. V. Reinsberg, riaditeľ kliniky pre kožné a pohlavné choroby, odhadoval, že reálne v meste takto pracovalo až osemsto žien.

A hoci zákon evidenciu zakazoval, polícia ju v tichosti viedla ďalej. V roku 1925 už o tom vedeli aj štátne orgány a riešili, ako je možné, že bratislavská polícia otvorene porušuje pravidlá, ktoré mala sama presadzovať.

Nedodržiavanie zákona

Správy Ministerstva verejného zdravotníctva a telesnej výchovy z roku 1925 uvádzajú, že bratislavské prostitútky tiež nezákonne podliehali lekárskemu a policajnému dozoru. Zdravotné prehliadky absolvovali trikrát týždenne u policajných lekárov, pričom si ich museli samy hradiť. Na nezrovnalosti medzi zákonom a realitou upozornil aj minister s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár. V roku 1926 adresoval župným a okresným úradom výzvu, aby v boji proti prostitúcii postupovali v súlade s platnou legislatívou a neaplikovali zastarané predpisy z predchádzajúceho režimu. Napätie medzi modernizujúcim sa štátom a pretrvávajúcimi praktikami tak prehlbovalo diskusiu o tom, ako má spoločnosť pristupovať k otázke verejnej morálky, zdravia a ľudských práv.

Úžera

V roku 1929 upozornil Úrad pre znemožnenie úžery v Bratislave na rastúci problém bytovej úžery, ktorej obeťami sa stávali najmä prostitútky. Na základe kontroly, ktorú vykonali úradní kontrolóri, bola vypracovaná správa adresovaná Policajnému riaditeľstvu.
V nej sa uvádza konkrétny prípad manželov Kruckých zo Štukovej ulice č. 4. Podľa zistení úradu manželia neprimerane zvyšovali nájomné ženám, ktoré si u nich prenajímali izby na poskytovanie sexuálnych služieb. Zároveň ich vydierali a zo ziskov, ktoré plynuli z ich činnosti, oficiálne priznali len minimálnu časť.

„Manželia Kruckí majú vo svojom dome zariadené štyri izby, z ktorých dve sú v suteréne, lepšie povedané v pivnici. Sú vlhké, nezdravé a mnohé nájomníčky sa z nich odsťahovali. Za tieto izby žiadali na noc 25 Kč, okrem ďalších peňazí za palivo na kúrenie, chceli aj 2 Kč za otvorenie brány pre klienta.“ Úrad žiadal od polície, aby venovali tomuto domu zvláštnu pozornosť, pretože kontrolóri tam našli popoludní i veľmi mladých chlapcov.

Mravnostné prehliadky

Po prijatí nového zákona sa hlavnou zbraňou proti prostitúcii v Bratislave stali policajné razie, ktoré sa delili na generálne a špecializované. Generálne razie sa zameriavali na všetky podozrivé osoby, ktoré museli predložiť osobné doklady, pričom cieľom bolo zabezpečiť verejné zdravie, bezpečnosť a štátnu ochranu. Špecializované, najmä mravnostné razie, boli zamerané na odhalenie pohlavne chorých prostitútok a infikovaných klientov. Aby boli akcie účinné, museli prebehnúť rýchlo a v utajení, aby sa zabránilo vzájomnému varovaniu medzi kontrolovanými.
Napriek týmto opatreniam sa v správe s názvom „Sťažnosti na prostitúciu v Bratislave“ konštatovalo, že uniformovaná stráž bola proti narastajúcej prostitúcii takmer bezmocná, najmä kvôli novému zákonu, ktorý zrušil oficiálny dozor nad touto činnosťou. Polícia priznala, že nemôže dostatočne zasahovať proti ženám, ktoré na uliciach obťažujú mužov. Pri raziách počas nocí z 27. na 28. a z 28. na 29. júla 1926 polícia predviedla osem mužov a 160 žien. Z nich 71 vykázali z mesta, 19 poslali do nemocnice, päť k okresnému súdu a len tri boli potrestané. V ten istý deň bola nahlásená aj udalosť z hodinového hotela, kde bol zadržaný medzinárodný lupič, ktorý tam štyri týždne nelegálne prebýval s prostitútkou.
Policajné riaditeľstvo v Bratislave požiadalo kriminálne oddelenie, aby zakročilo proti každému spozorovanému prípadu vyzývania k smilstvu. Riaditeľstvo pripomenulo, že vo vybraných uliciach sa realizovali 3- až 4-krát týždenne mravnostné prehliadky, ale to nestačilo na účinné zastavenie neprístojného správania. K nevhodnému správaniu dochádzalo na Oeserovej, Floriánskej a Štukovej ulici. Polícia tam robila obhliadky raz za štyri hodiny, ale k zamedzeniu výtržností znovu nedošlo. Podľa správy najčastejšie k výtržnostiam dochádzalo v prvý týždeň nového mesiaca, v sobotu a nedeľu

Koniec známej štvrte 

Vydrica, kedysi prezývaná „bratislavský Montmartre“, bola dlhé storočia známa ako štvrť, kde sa miešal život robotníkov, umelcov, ale aj prostitútok. Uličky pod hradom niesli stopy neviazaného nočného života, no zároveň boli aj miestom každodenného zápasu o prežitie. Koncom 50. rokov však nastal definitívny zlom. Väčšina domov tejto legendami opradenej štvrte bola zbúraná. Najprv pre hygienické a bezpečnostné dôvody, neskôr kvôli výstavbe Mosta SNP. Do 70. rokov zmizla z mapy celá jedna kapitola mesta.
Dnes však Vydrica vstáva z popola. Miesto, kde kedysi viseli červené lampy,  sa mení na modernú štvrť s dôrazom na autentickú architektúru a mestský život.

Zaujíma vás, ako naozaj vyzerala prostitúcia v medzivojnových mestách a čo všetko o nej hovoria historické záznamy? Viac sa dočítate v publikácii Dominiky Kleinovej: Prostitúcia na Slovensku.

Autorka: Dominika Bakoš Kleinová