Tresty v stredovekom Prešporku: Za popravu nevinného mali prísť o hlavu sudcovia i richtár

Kedysi, najmä v stredoveku, trestali zločincov omnoho prísnejšie ako dnes, konštatuje Vladimír Segeš v úvode svojej knihy o kriminalite a justícii v stredovekom Prešporku. Vybrali sme z nej niekoľko zaujímavých informácií o zaobchádzaní s previnilcami.

Keď sa podozrivý či obvinený priznal, súdu už nič nestálo v ceste vyniesť rozsudok. Najťažším bol trest smrti: spôsob popravy prešporský súd určoval podľa závažnosti spáchaného deliktu.

Súd mohol vinných páchateľov aj oslobodiť. Omilostenie nemuselo byť však úplné, zväčša sa páchateľovi udelil miernejší trest. Napríklad v roku 1478 prešporský súd odsúdil istého Hansa Scheftenbergera za falšovanie peňazí na smrť upálením. V deň popravy, v piatok po dni sv. Michala, čiže 2. októbra, keď už postavili aj hranicu, sa radní páni na poslednú chvíľu dali obmäkčiť prosbami a Hansa omilostili: neupálili ho, ale sťali. Za raritu možno považovať list Ľudovíta II. Jagelovského z 9. januára 1524, v ktorom kráľ zakazuje prešporskému richtárovi a mestskej rade trestať istú Barboru za cudzoložstvo, lebo jej udelil milosť.

​V žalároch Starej radnice trpeli aj ženy obvinené z bosoráctva.

Mestský súd mal v hrdelných kauzách veľké právomoci, ale aj zodpovednosť. Neraz sa stávalo, že omilostil či úplne oslobodil páchateľov závažných trestných činov, dokonca aj vrahov. Ak by však vysvitlo, že na základe rozsudku mestského súdu by popravili nevinného šľachtica, vtedy mali richtár a prísediaci sudcovia prísť o život a stratiť majetok.

V Archíve mesta Bratislavy sa zachovali desiatky tzv. reverzných listín. Ide o listiny omilostených a z väzenia prepustených delikventov. Jednou z nich je reverz z 25. júla 1446, v ktorom sa remeselnícky majster Tibold Pogner doznáva: „Zriekam sa akejkoľvek pomsty za svoje uväznenie v prešporskom žalári, do ktorého ma zavreli ctihodní a múdri páni richtár a rada mesta Prešporka... lebo som obral o božskú i duchovnú česť pannu z Kláštora sv. Kláry v Prešporku, a keďže som vinný, za svoj zločin, ku ktorému sa priznávam, by som si zaslúžil, aby som bol potrestaný na tele i na živote...“

​Pohľad do kobky v Starej radnici

Žalárovanie či, presnejšie, uväznenie, však v tomto prípade nebolo trestom, išlo len o vyšetrovaciu väzbu. Krátkodobo sa mohlo nariadiť aj dlžníkom, kým nesplatili svoj dlh.

Najčastejším trestom spomínaným v komorných knihách bolo vystavenie na pranier, ktorý bol na Hlavnom námestí pri radnici. Išlo o stĺp, ku ktorému delikventa pripútali, neskôr čiastočne zvýšené pódium so stĺpom. Od druhej polovice 15. storočia úlohu praniera plnila i klietka, ktorá ešte aj v novoveku stála na dnešnom Františkánskom námestí. Vyšľahanie na pranieri prútom, palicou či korbáčom sa považovalo za miernejší trest. Postihovali sa ním zväčša ženy, starci a mladiství, ako aj páchatelia drobných krádeží či nactiutŕhači. Napríklad v roku 1486 na pranieri vyšľahali istého kopáča, lebo „nadával na Boha a svätých“.

Zatvorenie do klady či klietky, ako aj vystavenie na pranieri, pokiaľ nebolo spojené so zbitím, mali charakter zneucťujúceho trestu. Postihovali sa ním rušitelia nočného pokoja, výtržníci a drobní zlodeji.

​Trest smrti utopením bol v Prešporku zriedkavým ortieľom. Ilustrácia z kroniky Diebolda Schillinga ml. z roku 1513

Prešporská právna kniha pripúšťala viac zmrzačujúcich trestov, napríklad odťatie ruky, no v praxi súdu sa spomínajú zriedkavo. Bežným trestom za zlodejstvo bola smrť obesením na šibenici, ktorá stála pred Michalskou bránou na rozhraní dnešného Župného a Hurbanovho námestia. Nestála náhodou pred bránou a hradbami Prešporka, bola symbolickým, a zároveň nanajvýš zjavným posolstvom každému prichádzajúcemu, že v meste má panovať mier a pokoj. Pred Michalskou bránou sa vykonával aj ortieľ smrti upálením. Takáto poprava však bola v Prešporku skôr zriedkavá, v rokoch 1490 – 1526 na hranici upálili sedem delikventov.

Aj trest smrti utopením bol pomerne zriedkavým ortieľom, ktorým sa postihovali spravidla ženy. V najstaršom prešporskom súdnom protokole sa spomína len jeden prípad takejto popravy, a to v roku 1518 v kauze zlodejky Barbory. Utopili ju v ramene Dunaja pred Rybárskou bránou.

​Reliéf na Hurbanovom námestí pripomína upálenú Agátu, ktorú obvinili z bosoráctva. To už bolo v roku 1602.

Lúpežných vrahov spravidla popravovali lámaním kolesom. Aktom milosti bolo, ak sa lámanie začalo od hlavy, lebo urýchlilo smrť. Dokaličené telo potom vystavili na výstrahu na popravisku.

Hrdelné i nehrdelné exekúcie v Prešporku sa v stredoveku i v ranom novoveku takmer bez výnimky vykonávali na verejnosti a mali mať odstrašujúci účinok. Boli predstaveniami, ktoré v ľuďoch vyvolávali strach i hrôzu, no aj fascinovali.  Fenomén fascinácie hrôzou je však už inou kapitolou plnokrvného života stredovekej spoločnosti.

(bn)

​Spracované podľa knihy Vladimíra Segeša Kriminalita a justícia v stredovekom Prešporku, vydavateľstvo Marenčin PT (so súhlasom vydavateľstva)

HISTÓRIA Prešpuráci to vedeli roztočiť: Bujaré zábavy v Starej radnici trvali dni a noci

Kultúrne a spoločenské podujatia mesta sa v dávnejších storočiach sústreďovali najmä do priestorov Starej radnice. Medzi jej múrmi sa odohrávali nielen dôležité epizódy bratislavskej histórie, veľké či drobné tragédie, ale i veselé udalosti a neviazané zábavy. Spisovateľ Igor Janota na nasledujúcich riadkoch spomína aj to, že zabávajúci sa hostia spali len krátku chvíľu a už ich mestskí radní budili s pohárikmi v ruke.