Chcete byť vo filme? Dokumentárny príbeh o Petržalke bude mať pokračovanie

Zdroj: Archív J. D.

Dokument režisérky Jany Durajovej (36) Lúky, Dvory, Háje o konci starej Petržalky a počiatkoch nového sídliska vyvolal veľa emócií. Aj preto sa režisérka rozhodla spraviť z neho dlhometrážny film. Teraz hľadá respondentov, ktorí sa chcú podeliť o svoje spomienky. „Chcela by som, aby sme si ten film vytvorili spolu,“ hovorí.

Premietanie dokumentu, ktoré sa uskutočnilo aj vďaka Nadácii Mesta Bratislavy tesne pred Vianocami v DK Lúky, bolo darčekom k 50. výročiu novej Petržalky. Paradoxne, film je silný najmä pre výpovede Staropetržalčanov a prekrývanie minulosti a súčasnosti v jednom obraze, tzv. dvojexpozíciu, vďaka ktorej vidíte, na stroskách čoho, boli postavené dnešné paneláky.

Mikropríbehy odhaľujú osudy ľudí z rodinných domov, ktorí museli zo dňa na deň zmeniť život. „Mnohí majú pocit, že stratili všetko, na čo boli zvyknutí. Mám zaznamenaný príbeh, ako sa rozpadla rodina, pretože manželka chcela ísť do paneláku a manžel nie. Tak tri roky žili oddelene,“ hovorí Jana Durajová a ľutuje, že sa do filmu nedostanú celé rozhovory. Niekedy sú totiž príbehy silnejšie, keď sú vypovedané celé. Spomína na šesťčlennú rodinu, ktorá žila v jednej izbe malého domu a nové byty boli pre nich úľavou. Ale aj na starých ľudí, ktorých sťahovanie zlomilo. „Boli zvyknutí tráviť čas na záhradke, pred domom sa zhovárať so susedmi, odrazu nemali čo robiť. Veď na novom sídlisku sa nedalo nikde ani prejsť.“

Zdroj: Archív J. D.

​Prekrývanie minulosti a súčasnoti. Dvojexpozíca bola vo filme použitá neraz.

Režisérku zaujímali aj spôsoby vyrovnávania sa s touto traumou. „Mnoho ľudí zobralo byt, boli radi, že majú teplo a teplú vodu, ale začali viac navštevovať príbuzných, ktorí bývali v domoch. Chodili k nim na víkendy, na prázdniny s deťmi. Alebo tí, čo sa s búraním starej Petržalky najviac nevedeli zmieriť, sa presťahovali úplne mimo Petržalky, dokonca Bratislavy. Neboli schopní tu zostať,“ hovorí Jana Durajová.

Tvrdí, že vyrovnať sa s realitou im pomohli aj stretávky Staropetržalčanov. „Vraj na tej prvej len plakali. Od dojatia, že sa stretli po toľkých rokoch. My si totiž neuvedomujeme, že oni nestratili len domovy, ale aj priateľov, susedov... Vtedy nebol internet, aby ľahko obnovili kontakt. Až sociálne siete im pomohli prepojiť sa a stretnúť s ľuďmi, o ktorých nemali dlhé roky žiadne správy.“

Zdroj: Archív J. D.

​Jana Durajová počas nakrúcania.

Môcť hrdo povedať: Som Petržalčan!

Za seba jej hovorím, že som po vzhliadnutí dokumentu mala až výčitky, že som prežila krásne detstvo v paneláku postavenom na zničenom dome Staropetržalčanov. Nechcem cítiť spoluvinu. Chcem bez výčitiek povedať, že v novej Petržalke sa mi žije dobre a mám ju rada. „Generácia ľudí, ktorí prišli o domy, potrebuje, aby sa o tom vedelo,... že tu nebola zelená lúka, na ktorej postavili sídlisko. Má zmysel zachovať spomienky pamätníkov aj pre generácie, ktoré prídu po nás. Ale dá sa na to nadviazať. Aj preto sme sa rozhodli spraviť z nášho krátkometrážneho filmu dlhometrážny a dopovedať aj, ako sa tu žije dnes. A žije sa tu dobre. Aj mne,“ hovorí Jana Durajová, ktorá nechce vynechať ani ťažké deväťdesiate roky, ani tie miléniové, kedy sa Petržalka začala meniť. „Z môjho pohľadu akoby sme sa dnes znova vracali k tomu pôvodnému prostrediu a atmosfére. Petržalka, tým, že je za Dunajom, bola vždy také mesto v meste. Dnes už tu síce nemáme vidiecke prostredie, ale stále je tu príroda na dosah, a ľudia sem chodia kvôli nej z celej Bratislavy ako kedysi. A atmosféra... čas tu plynie pomalšie, život nie je taký rýchly ako v meste.“ Dodávam že, asi nikto z Bratislavčanov nehovorí s takou hrdosťou „Som Račan, či Novomešťan..., ako hovoríme my: Som Petržalčan!“ Súhlasí. „Akoby si Petržalka nachádzala cestu späť. K tomu dobrému, čo tu kedysi bolo.“

Chcete byť vo filme?

Jana Durajová pritom v Petržalke nevyrastala. V štrnástich sa s rodičmi presťahovala do Bratislavy, žili na Račianskom mýte. Pred jedenástimi rokmi, keď študovala na VŠMU, však v Petržalke trávila veľa času s vtedajším priateľom. „A keď som sa rozhodovala, o čom urobím film v rámci svojej bakalárskej práce, našla som článok o starej Petržalke. Vždy ma zaujímala história, kultúra a premena identity človeka, takže bolo rozhodnuté,“ hovorí režisérka, ktorej najnovší dokument Pozor, padá SNG!, ste mohli donedávna vidieť v kinách. Režírovala ho spolu s Lenou Kušnierikovou a sú naň výborné ohlasy. (Viac o jej práci na www.janadurajova.com)

Zdroj: Archív J. D.

​Premietanie filmu v DK Lúky.

Keď pripravovala dokument Lúky, Dvory, Háje, zistila, že zdrojov o petržalskej histórii veľa nie je. „Tak som šla na petržalský cintorín a začala sa zhovárať s ľuďmi,“ spomína a dodáva, že v tom čase spracovávala príbeh Petržalky z pohľadu človeka, ktorý v nej nežil. „Lenže potom som v Petržalke začala bývať a cítila som čoraz väčšiu potrebu vyrozprávať jej príbeh komplexnejšie.“

Tvrdí, že dopyt „po petržalskom príbehu“ videla aj na ohlasoch a následnej diskusii po premietaní svojho dokumentu. Ľudia vraj začali vyhľadávať históriu Petržalky aj preto, lebo sa s ňou stotožnili a majú ju radi. „Viacerí sa nám ponúkli ako respondenti do filmu, boli sme dokonca predbežne oslovení, či by sme nepremietali náš dokument pre školy,“ hovorí Jana Durajová.

Zdroj: Archív J. D.

​Dokument chceli vidieť aj viacerí Staropetržalčania, ktorí zostali po premietaní diskutovať s režisérkou.

Kým krátkometrážny film je najmä o ľuďoch, ktorí žili v starej Petržalke, v dlhometrážnom chce dať Jana Durajová so svojím tímom okrem Staropetržalčanov priestor aj tým, ktorí tu zostali žiť, nasťahovali sa sem a sú ochotní vyrozprávať, ako vnímajú premenu Petržalky. „Veľmi uvítame aj tých, ktorí majú staré fotky a videá v akejkoľvek forme, aj nevyvolané filmy... Chcela by som, aby sme film plný spomienok vytvorili spolu,“ dodáva. Kontaktný mejl, na ktorý môžete písať, je lukydvoryhaje@gmail.com.
(in)