Zdroj: Anton Podstraský/Miro Miklas
Žil slobodne, podľa seba, i keď takmer ako bezdomovec. Túlal sa po bratislavskom trhovisku na Miletičke, sivých uliciach v meste, veselých aj unavených krčmách, pričom svojimi snímkami odhaľoval viac, ako páni v čase reálneho socializmu chceli pripustiť. Fotografie Antona Podstraského (1939 - 2007) rozprávajú najmä príbehy ľudí na sociálnom dne, fascinujúce a pravdivé, často i vtipné.
„Tonko, článok 2016“. Takto označil jednu z novinových spomienok na Antona Podstraského dokumentárny fotograf Miro Miklas. S Tonkom, ako ho oslovoval, sa skamarátil asi štyri roky pred jeho smrťou, a práve on zdedil jeho bohatý archív. Tisíce výnimočných záberov, väčšinou nikdy nepublikovaných, boli tým najvzácnejším, čo Anton Podstraský vlastnil: „Nič iné nemám, toto je moje všetko.“
A nebyť Mira Miklasa, ktorý sa zaujímal o tvorbu svojho kamaráta, skončili by možno niekde na smetisku. Neskôr, vďaka spolupráci s Filipom Vančom, fotografom, pedagógom i galeristom, a teoretikom Aurelom Hrabušickým vyšla pred desiatimi rokmi dôstojná publikácia o Podstraskom, dovtedy nespravodlivo prehliadanom umelcovi.
Foto Antona Podstraského zo série ALKOHOL:
Miro Miklas púšťa krátky filmový dokument o svojom kamarátovi, ktorý natočila slovenská televízia ešte v polovici 90. rokov. Pri jeho sledovaní netají dojatie, hoci všetky zábery už pozná naspamäť. Tonko, pripomína, robil dve desaťročia pre štúdiá na Kolibe, fotil nakrúcanie tých najslávnejších filmov na Slovensku, no táto práca nebola preňho dosť kreatívna, služobné cesty využíval aj na fotenie vlastných námetov. Napokon sa v roku 1974 rozhodol živiť ako fotograf na voľnej nohe, chodil po redakciách a ponúkal svoje zábery, pravda, niektoré boli v danom čase neuverejniteľné. Opilci či smútok pod optimistickými socialistickými heslami, to nešlo veľmi dohromady.
Foto Antona Podstraského zo série FOTOVTIPY:
Rebel, ktorý skončil na pár mesiacov aj vo väzení, pretože strhol politický plagát, dokázal dokonale pravdivo zachytiť sivosť, úpadok, beznádej života v „reálnom“ socializme. Veľmi silné sú jeho príbehy alkoholikov, ľudí na dne. Občas sa mu vyhrážali, stalo sa, že ho aj zbili, až skončil na chirurgii, na ulicu i do krčmy sa však zakaždým vrátil. „Tá najväčšia ľudská spodina, odpad, má niečo do seba... V tej chudobe, v tých podmienkach, v tom prostredí, tam je väčšia možnosť vzniku umenia,“ hovorí Anton Podstraský v spomínanom dokumente. A Miro Miklas konštatuje: „Uznania sa nedožil, teoretici sa o jeho tvorbu nezaujímali. Mal som však dojem, že jeho to netrápilo. Všetko robil z presvedčenia, pre seba, nie v očakávaní nejakého úspechu.“
Foto Antona Podstraského zo série ULICA:
Podstraského dielo obdivoval Miro dlhšie, kým sa napokon odhodlal osloviť ho na trhovisku a on sa ho spýtal – synáčik, a ty ma odkiaľ poznáš? Počas štúdia na fotografickej škole v českej Opave sa rozhodol napísať v roku 2007 bakalársku prácu Anton Podstraský – Kronikár života. Ani tú si už umelec, dobrovoľne žijúci na okraji spoločnosti, nestihol prečítať. Zomrel v auguste toho roku po zdravotných komplikáciách ako 68-ročný.
Ďakujeme, Miro Miklas, za možnosť pripomenúť výnimočnú tvorbu Antona Podstraského.
(ac)