HISTÓRIA: Spomienky Staropetržalčana: Ako vyzeral život v období, keď bola Petržalka súčasťou Hitlerovej ríše?

„Jeseň v roku 1938 bola teplá a slnečná. Kontrast čierňavy, tiahnucej sa k Petržalke. Približne o desiatej, 10. októbra, pochodovali po Viedenskej ceste od Bergu útvary nemeckých vojsk. Na oblohe burácali bombardovacie lietadlá,“ takto opisuje Jaroslav Gustafik vo svojej knihe Spomienky Staropetržalčana pripojenie Petržalky k Nemeckej ríši.

Spomína, ako v Petržalke po násilnej okupácii zavládol chaos. Stovky slovenských a českých rodín sa rýchlo sťahovali do vnútrozemia. Štátnych zamestnancov evakuoval štát. Tisíce ľudí sa náhlili preč, často nevediac, čo ich čaká. Ďalšie stovky rodín však boli odkázané žiť v okupovanej obci, lebo ich viazala pôda, dom alebo nemali kam ísť. Museli tu zostať žiť. Šesť a pol roka.

„Mal som vtedy 13 a býval som s rodičmi na samotnej hranici s Rakúskom. Keď rakúske územie a petržalský chotár Nemci anektovali, pomenovali to na Ostmark,“ spomína na detstvo Jaroslav Gustafik, ktorého rodičia bývali v Petržalke od roku 1919.

Hneď v prvý deň začali platiť nové zákony a nariadenia. Kým bola Petržalka časťou ČSR, jej obyvatelia bez rozdielu národnosti nachádzali spoločensko- kultúrne vyžitie v Bratislave. Slovenskí, českí maďarskí i nemeckí študenti navštevovali v meste stredné i vysoké školy v rodnom jazyku. Petržalskí roľníci a pestovatelia ovocia a zeleniny predávali na bratislavských trhoviskách. Stovky Petržalčanov chodilo do mesta za prácou. To pominulo.

Zrušili sa slovenské školy. „Ráno po okupácii sa začalo v celej škole učiť po nemecky,“ spomína na slovenskú meštianku na Jánošíkovej ulici. Prvý rok bol najťažší. V 5. triede meštianky bolo učivo už náročné...“ Riaditeľstvo nemeckej meštianky zriadilo pre žiakov inej ako nemeckej národnosti osobitné triedy. Po polroku však už museli tak dobre rozumieť a hovoriť po nemecky, že ich zlúčili s nemeckými triedami.

Zabúdali pri športe

Rozptýlenie počas okupácie poskytoval mladým šport. Predovšetkým futbal. „Nemeckých chlapcov bolo čoraz menej. Redli na frontoch. Tak sme sa na uvoľnené miesta dostávali my,“ spomína Jaroslav Guštafik. „Ako 16-ročný som začal hrávať za SC Semperit (Matador), keďže som vo fabrike pracoval. V základnom družstve sme boli štyria Slováci, štyria Maďari, jeden Čech a iba dvaja petržalskí Nemci.“

Už ako mladý chlapec musel vstávať o štvrtej, aby bol na piatu v práci. Každé bezdôvodné meškanie alebo absencia sa považovali za sabotáž a v lepšom prípade sa skončili vypočúvaním v práci, v horšom výsluchom na gestape. „V posledných rokoch vojny sa pracovalo v Semperite v podmienkach totálneho nasadenia, desať hodín denne. My, čo sme sa venovali športu, sme z práce išli hladní a unavení priamo na ihrisko.“

Okrem futbalu bola rozšírená cykloturistika. Na bicykli sa chodilo do práce, za obživou do susedných dedín. Aj na výlety. Bicykle neboli sprvu drahé. Po vypuknutí vojny sa to zmenilo – bicykle patril do výstroja Wehrmachtu.

„Na bicykli sme spoznávali široké okolie, chodili k Neziderskému jazeru, k termálnym bazénom do Edelstahlu, obdivovali sme vykopávky v Petroneli a Deutsch Altenburgu, loďou sa previezli do Hainburgu pod hrad Devín, ktorý aj s obcou patrili do Nemecka, často sme zašli až na viedenské predmestia. V lete nás osviežovali vody Dunaja, Pečenského ramena, štrkových jazier a najmä kúpaliska Lida. V zime sme využívali zamrznuté vody petržalských ramien a štrkovísk na korčuľovanie. Potomkovia starousadlíkov nemeckého pôvodu „metali“ tradične na pečenskom ľade „die Scheibe“ – kotúč, bol to akýsi predchodca dnešného curlingu. Zimnú nudu sme vypĺňali aj návštevou petržalského kina Eldorado.“

Ako na inej planéte

Medzi skromné možnosti spoločenského života patrilo korzovanie. „Boli to najkrajšie chvíle, jedny z mála, čo dokázali aspoň na chvíľu zahnať chmáry vojny. V nedeľu popoludní, lebo v týždni nebolo kedy, zapĺňala mládež korzo,“ spomína Staropetržalčan. Viedlo od kajakového klubu pri zátoke Auspitz, popri Au Café až po Starý most. Promenáda bola paralelná s korzom na ľavom brehu Dunaja. „Bol tu však rozdiel: Tam plno svetla, reklamy, výklady, premávajúce sa električky. A okupovaná Petržalka ponorená do tmy.“ Nemci prikázali zatemnenie, takže kým v Bratislave sa svietilo, Petržalka tápala po tme. „Zatemnené okná, vypnuté osvetlenie. Ako na inej planéte.“

(pn)

Fotografie sú z knihy
Jaroslav Gustafik Spomienky Staropetržalčana. Kniha vyšla vo vydavateľstve Marenčin PT.