Zdroj: Katarína Králiková
V dejinách Bratislavy máme veľa inšpiratívnych ľudí. Poctivo pracovali, oddane slúžili svojej komunite a na ich česť sa dalo prisahať. Taký bol aj David Krausz. Pokrokový mliekar, štedrý mecenáš a vážený mešťan. Do Prešporku sa prisťahoval až v zrelom veku a predsa tu zanechal výraznú stopu. Zničili ju však fašisti.
Povolenie vrátiť sa do miest dostali Židia až v polovici 19. storočia. Po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní (1867) získali aj rovnoprávnosť. Mnohí si otvorili predajne, dielne a továrne. Zriaďovali aj školy, modlitebne a spolky. Hlavne v Prešporku. Pritom už vtedy niektorí nacionalisti huckali proti nim verejnosť a krivé obvinenia v nasledujúcich rokoch stupňovali. Keď v roku 1882, počas Veľkej noci, niekto v maďarskej obci Tiszaeszlár (od Košíc 100 km na juh) zavraždil mladú kresťanku, vyšetrovatelia prinútili židovského chlapca, aby sa priznal k rituálnej vražde. Pre nedostatok dôkazov bol ale oslobodený a konšpirátori to pripisovali sprisahaniu židov. Proces mal dohru až v Prešporku, kde zmanipulovaní mladíci poškodili Židom väčšinu domov. Ľudia však takéto udalosti stále považovali za výnimočné. Obzvlášť, keď bol v roku 1895 prijatý zákon o zrovnoprávnení všetkých cirkví.
V tom období prišiel žiť do Prešporku 46-ročný židovský obchodník David Krausz. S manželkou Katharinou, rodenou Silberstein, si kúpili dom na vtedajšej dvojjazyčne označovanej ulici Széplak utca/ Schöndorfergasse (dnes budova ÚĽUVu na Obchodnej ul. č. 64). Otvorili si mliekareň a zriadili výrobňu. V roku 1912 členovia Židovskej ortodoxnej náboženskej obce v Prešporku zvolili Davida Krausza za viceprezesa (podpredsedu).
Vďaka spomínaným udalostiam sa Krauszovci usadili mimo židovského geta v Podhradí. Neprišli tak o majetok po zničujúcom desaťdňovom požiari, ktorý tam vypukol 17. mája 1913. David Krausz preto pomáhal, ako mohol. Rovnako tak robil aj počas 1. svetovej vojny (1914 – 1818). Počas jej trvania rôzni radikáli čoraz viac útočili na židov. O to horlivejšie sa museli brániť a pomoc hľadali aj u kráľa. Na sviatok sv. Martina, 11. novembra 1917, mu naposledy vzdali hold podľa tradície z 13. storočia. Kráľ Karol IV. Habsburský a jeho manželka Zita od nich prijali martinské pečené husi a vypočuli si ich starosti. V delegácii bol aj David Krausz.
David Krausz:
Dávid Krausz popritom neustále skvalitňoval svoje mliekarenské výrobky. Inštaloval najnovšie technológie, rozširoval sortiment a výrobňu prerábal v spolupráci s renomovanými bratislavskými staviteľmi. Vďaka tomu získal v roku 1922 štátny diplom Ministerstva zemědelstva. Jeho mliekareň (budova na Obchodnej ulici, kde je dnes ÚĽUV, úvodná foto článku) prosperovala napriek prieťahom pri renovácii. Počas svetovej hospodárskej krízy (1929 – 1932) dokonca finančne podporoval aj krachujúcich živnostníkov.
V roku 1930 ho členovia zvolili aj za predsedu izraelitského ortodoxného pohrebného bratstva Chevra Kadiša (Svätý spolok). V tejto pozícii dal vystavať nemocnicu a sirotinec. Ako známemu dobrodincovi mu 1. júna 1930 blahoželali k 70. narodeninám viaceré noviny. O štyri mesiace pricestoval do Bratislavy Tomáš Garrigue Masaryk, prvý prezident Československej republiky. Počas pobytu prijal aj prezesa Davida Krausza a vyjadril podporu Židovskej náboženskej obci.
V tom čase sa z nacionalistov stávali čoraz mocnejší nacisti, resp. fašisti a klamstvá šírili už nielen o židoch. V júni 1932, medzičasom už vdovec, David Krausz zomrel. Prepuknutia 2. svetovej vojny a následnej arizácie mliekarne ani deportácie svojich potomkov do koncentračného tábora sa teda nedožil. Ostali po ňom iba budovy a jeho inšpiratívny životný príbeh.
Katarína Králiková,
sprievodkyňa dejinami
a blogerka
Hlavné zdroje: Archív mesta Bratislavy; Hugo Gold a kol.: Židovská náboženská obec v Bratislave v minulosti a súčasnosti. Marenčin PT. 2011, Pavol Škorvánek: Kam sa podela synagóga? Časopis Židovskej náboženskej obce Bratislava. 1/2018.