Petržalka bola dlhé roky prísne stráženým územím, kde sa pohraničiari riadili heslom: „Neprejdú!“

Zdroj: Matúš Husár

Na dlhých päťdesiat rokov sa prísne strážené hraničné pásmo stalo súčasťou života Petržalčanov a dobré vzťahy so susednými rakúskymi obcami sa úplne prerušili. Udalosti po druhej svetovej vojne viedli k rozdeleniu Európy. Tzv. železná opona, hranica, ktorá sa v rokoch 1952 – 53 stala skutočne nepriechodnou a viedla popri Bratislave v tesnom susedstve s Petržalkou.

Samotný systém zátarás, ktoré stáli vo verejnosti neprístupnej, tzv. zakázanej zóne, tvorila sústava troch plotov. Medzi plotmi bolo územie zoranej zeme, pre ľahšiu vystopovateľnosť narušiteľa. Toto pásmo v Petržalke prechádzalo cez Pečniansky les a dodnes je možné za mostom Lafranconi vidieť cestu, ktorá slúžila pohraničníkom pri strážení hranice.

Zákon o ochrane štátnych hraníc z roku 1951 uvádza ako prvý bod: „Na zabezpečenie pokojnej výstavby socializmu v našej vlasti treba účinne chrániť štátne hranice pred prenikaním všetkých nepriateľov tábora pokroku a mieru. Ochrana štátnych hraníc je preto povinnosťou každého občana.“ (Táto posledná veta figurovala aj na nápise na stene trafostanice na Námestí hraničiarov, ktorého stopy sú tu viditeľné dodnes).

Zdroj: ÚPN

​V súlade s heslom pohraničníkov „Neprejdú!“ v roku 1953 zaviedli napájanie jedného z plotov na vysoké napätie a niektoré úseky boli zabezpečené mínovými poľami. Z dôvodu nehumánnosti takéhoto počinu a po medzinárodnej kritike sa v roku 1963 od týchto praktík upustilo. Koncom 60. rokov v dôsledku uvoľnenejšej politickej situácie sa aj hranice stali „prejazdnejšími“ (po invázii vojsk Varšavskej zmluvy 28. augusta 1968 až do roku 1970 opustilo Československo takmer 74-tisíc utečencov). Uvoľnenie hraníc však netrvalo dlho a už v roku 1970 pribudla k systému plotov ešte signálna línia, ktorej aktiváciou sa spúšťal poplach, takže stráž mohla reagovať skôr ako predtým. Navyše bola zhustená sieť pozorovacích veží. Na ochranu hraníc sa využívali aj cvičené psy, ktorých počet sa po zákaze používania prúdu a mínových polí rozrástol v 60. a 70. rokoch až na 1260 po celom úseku československej hranice so Západom.

Zdroj: Matúš Husár

​

Spočiatku boli psy využívané na signalizáciu prítomnosti narušiteľa, na jeho vystopovanie alebo bezpečný eskort. Od druhej polovice 60. rokov sa začali psy používať ako zbrane, v útoku „na voľno“. Na tieto účely boli cvičené dvojice psov (zväčša psích súrodencov), ktoré boli umiestnené v kotercoch za poslednou hraničnou stenou a v prípade poplachu automaticky vypustené. Psy mali narušiteľa prenasledovať a zadržať až do príchodu hliadky. Takto bolo v rokoch 1960 až 1970 zadržaných približne 2 000 osôb, čo predstavovalo asi 20 percent všetkých zadržaných. O tom, že takýto systém mal aj fatálne následky, svedčí aj prípad, ktorý sa odohral práve na petržalskom úseku hranice. Dvadsaťročný nemecký študent Hartmut Tautz sa 8. augusta 1986 pokúsil o prekročenie hranice, keď pri prestrihávaní posledného plota spustil poplach. Hliadka za ním vypustila dvoch psov a tie ho dohnali len 22 metrov od rakúskeho územia. Spôsobili mu rozsiahle zranenia, ktorých následkom podľahol (údajne aj z dôvodu neposkytnutia pohotovej pomoci od pohraničníkov, ktorí namiesto zachraňovania krvácajúceho chlapca prehľadávali okolie).

Československá železná opona a jej dôkladné stráženie má na svedomí životy takmer 450 civilistov. Pohraničníkov pri výkone služby zomrelo až 654, z toho väčšina nehodou, samovraždou či neúmyselným zastrelením kolegom. Ako spomienka na obete železnej opony stojí v bývalom hraničnom pásme rekonštrukcia asi desať metrov dlhej železnej opony s informačným panelom pri bunkri BS-8 a na konci Kopčianskej cesty sa nachádza pamätník Hartmuta Tautza.

(mk)