• História
  • 08.11.2006 15:36

1. Keď vás nechajú nažive - dáko už bude!

0 0

Prakticky celý život som prežil na Dunajskej ulici. Túto ulicu nikdy nijaký režim nepremenoval. Dunajská ulica prežila od čias uhorského kráľa Ondreja III. (ktorý v roku 1291 udelil Bratislave privilégiá kráľovského mesta), Arpádovcov, Anjouovcov, Ko­bur­govcov, Habsburgovcov, Masa­ry­ka, Tisa, Beneša, boľševikov a vždy sa volala Dunajská.

Musí sa volať Dunajská, lebo voľakedy v stredoveku tu namiesto ulice tiekol naozaj Dunaj. Nie síce hlavný prúd, ale bočný, ktorý vtedy dávno obtekal okolo akéhosi ostrova (priestory terajších ulíc Dostojevského, Grösslingovej, Jakubovho námestia až po Mlynské nivy). Na Dunajskej ulici sme vyčíňali po druhej svetovej vojne my - chlapci z Dunaj­skej ulice. Tu sme liezli po strechách, hrali futbal, chodili do školy, obúvali prvé korčule a naháňali prvé dievčatá.

Prakticky celý život som prežil na Dunajskej ulici. Túto ulicu nikdy nijaký režim nepremenoval. Dunajská ulica prežila od čias uhorského kráľa Ondreja III. (ktorý v roku 1291 udelil Bratislave privilégiá kráľovského mesta), Arpádovcov, Anjouovcov, Koburgovcov, Habsburgovcov, Masaryka, Tisa, Beneša, boľševikov a vždy sa volala Dunajská. Musí sa volať Dunajská, lebo voľakedy v stredoveku tu namiesto ulice tiekol naozaj Dunaj. Nie síce hlavný prúd, ale bočný, ktorý vtedy dávno obtekal okolo akéhosi ostrova (priestory terajších ulíc Dostojevského, Grösslingovej, Jakubovho námestia až po Mlynské nivy). Na Dunajskej ulici sme vyčíňali po druhej svetovej vojne my - chlapci z Dunajskej ulice. Tu sme liezli po strechách, hrali futbal, chodili do školy, obúvali prvé korčule a naháňali prvé dievčatá.

My chlapci z Dunajskej ulice si zaslúžime, aby aspoň jeden z nás v týchto ctihodných lokálnych novinách prerazil ako kronikár našich dobrodružstiev. Nesmiete sa na mňa hnevať, že som sa za pisára vymenoval ja. Som jediný „vielschreiber“ z našej bandy Dunajošov. Ostatní kamaráti z detstva i dospelosti sú väčšinou - chválabohu - „nichtschreiberi“. (Ale inak - samí vzácni jedinci.)

~ ~ ~

Na Dunajskú ulicu sme sa prisťahovali v roku 1945, po fronte. Bratislava bola „na rane“. Rok predtým bombardovali mesto Američania kvôli nemeckej Apolke. Potom prechádzali cez mesto smerom na Berlín sovietske „kaťuše“( rýchlopaľné rakety umiestnené na korbách nákladných áut). Náš rodinný dom pri Blumentálskom kostole dostal zásah a zhorel do tla. Počas bombardovania sme boli v pivnici pod domom. Keď stíchli sirény a nálet sa skončil, vyzerala Bratislava hrozne. Samá rozvalina, sem tam mŕtvoly - vyzeralo to tu prinajmenej ako v Libanone. Hrabali sme sa z pivnice v náhlom tichom májovom ráne. Dvere sa nedali pre obhorené trámy a sutinu otvoriť. Cez škáru vo dverách sme kričali do ulice o pomoc. Keďže sme boli echt Bratislavčania - trilinguálne:

„Pomoc!“ „Hilfe!“ „Segítség!“

Po tichej rannej ulici išli ruskí osloboditelia s automatmi. Kvitli čerešne. Keďže Rusi začuli kričať „HILFE!“ - mysleli si, že sme Nemci, vyhnali nás z pivnice a postavili s rukami za hlavou k múru. Neviem, kedy ste naposledy stáli s rukami za hlavou pri múre... nie je to bohvieaký pocit. Najmä, keď máte päť rokov. Našťastie mal otec v pivnici dvadsaťpäťlitrový súdok s tuzemským rumom. Nastala taká družba s Rusmi, že tí chudáci vytriezveli zrejme až niekde pred Berlínom. No nechali nás nažive. Tu v Európe ide v tomto storočí najmä o to. Keď vás nechajú nažive - dáko už bude!

Najprv sme bývali chvíľu u tety na Zvolenskej ulici, ale keďže ďalšia teta si vzala bratislavského Nemca, veľkého ctiteľa Adolfa Hitlera, museli pred Rusmi utiecť. Zostal po nich na Dunajskej ulici prázdny byt, v ktorom zopár dní bývali Rusi s bárišňami. Keď aj Rusi byt vyprázdnili, nastúpila moja mama s personálom na čistenie nového príbytku. Upratovali po Rusoch dva týždne. Vojaci nepoužívali záchod. Používali celý bytový priestor bez rozdielu. Mali sme však kde bývať! Rusi a Nemci boli preč - Dunajská ulica ožila džavotom hrajúcich sa detí.

Július Satinský
(Pokračovanie nabudúce. Tiež bude veselé.)


Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania Bratislavských novín.