Spomienky Petržalčana na posledné dni druhej svetovej vojny na území Bratislavy

Pred 72 rokmi Červená armáda oslobodila Bratislavu od vojsk hitlerovského Nemecka. Jedným z posledných pamätníkov tejto historickej udalosti je aj Petržalčan Jaroslav Gustafik (narodený v roku 1925), ktorý poslal do Bratislavských novín zopár autentických spomienok na osudové okupačné roky i posledné hektické dni, ktoré predchádzali slávnemu dňu - 4. aprílu 1945.

Front sa blíži – nočné bombardovanie

Prvé kontakty s blížiacim sa frontom Staropetržalčania zažili koncom februára 1945, aj keď väčšina bojov sa odohrávala 40 až 50 km smerom na východ, teda v Maďarsku. V noci sme počuli tlmené zvuky delostreľby, ktoré boli každým dňom silnejšie. Jedného večera narušil ticho zatemnenej Petržalky, ktorá sa počas obdobia Tretej ríše nazývala Engerau, zvuk lietadla. Vzápätí sa rozžiaril terén pod ním priam rozprávkovým osvetlením, keď lietadlo zhodilo na malých padáčikoch pomaly padajúce svetelné rakety, tzv. Stalinove sviečky. Vzápätí nad územie začali nalietavať bombardéry a ich cieľom boli nemecké kasárne na Hitlerovej ulici (dnes Zadunajská) a v Ovsišti, i protilietadlové batérie zakopané pri Starom moste. Bomby však minuli svoj cieľ a dopadali do oblasti Dostihovej lúky, parku a kúpaliska Lido. Býval som s rodičmi na vtedajšej Erich Dwingergasse (Jilemnického ulici) a tlaková vlna výbuchov nám spôsobila silné otrasy okien a trhliny na stene bytu. V ďalších dňoch sa nočné nálety uskutočňovali sporadicky. Pri jednom z nich zasiahli gestapácku colnicu na petržalskej strane Starého mosta, ktorý bol štátnou hranicou medzi hitlerovským Nemeckom a Slovenským štátom. Omylom však bolo bombardovanie ihriska na Starohájskej ceste, kde za vojny hrával FC Engerau a po nej bola domovským štadiónom ČH Bratislava.

Evakuácia a mobilizácia

V druhej polovici marca nariadili okupanti evakuáciu civilného obyvateľstva. Tvorilo ho však už iba niekoľko stoviek nemeckých občanov, najmä žien a detí. Muži vo veku od 17 rokov museli narukovať a mnohí padli a starší ako 50 rokov sa stali členmi domobrany tzv. Volksturmu. My ostatní, teda Slováci a Česi, sme rozkaz neuposlúchli a zabývali sme sa v pivniciach a provizórnych bytoch. Bolo to veľmi riskantné, pretože v areáli hospodárskeho objektu Janíkov dvor sa nachádzalo osobitné komando nemeckého vojska, ktoré malo za úlohu odporcov evakuácie potrestať. Našťastie v dôsledku rýchleho nástupu frontu hitlerovská armáda zmätočne začala v petržalských pozícii ustupovať.

Mínometná paľba – Starý most v ruinách  

S kamarátom a spoluhráčom v miestnom klube FC Engerau Ferom Bartalom sme neodolali a po jednom nočnom nálete sme išli po stopách bombových kráterov. Bolo to už v deň veľkonočného týždňa, keď predné hliadky Červenej armády dobýjali predmostie Bratislavy na ľavom brehu Dunaja. Keď sme boli pri štadióne PTE (neskôr ZŤS Petržalka – Artmedia), tak zrazu povetrím zafičal mínometný granát a vybuchol asi 50 metrov od nás. Paľba bola určená protilietadlovým delám nemeckého Wehrmachtu, ktoré boli umiestnené v priestore terajšieho ihriska FC Polygraf. Vzali sme nohy na plecia a isto sme zabehli svoju rekordnú štvorstovku, ktorá nás delila od domova. Neubehli sme však ani polovicu trate, keď sa za nami ozvala silná detonácia. Nemeckí pionieri vyhodili do vzduchu Starý most.

Horiaca kasáreň a rabovanie v sklade Wehrmachtu

Jedného dňa sme sa dozvedeli, že nemeckí vojaci podpálili svoju kasáreň a sklad potravín v Ovsišti. Zvyšní členovia posádky nijako nebránili občanom v rabovaní, a tak sme sa tam vybrali aj my si niečo ukoristiť. Veď v Petržalke už dva týždne po evakuácií prestali Nemci zásobovať obchody a obyvatelia začali pociťovať hlad. Keď sme dobehli na miesto, tak sme boli už len svedkami toho, ako zo skladu šľahajú plamene. A v tej chvíli sa to začalo. Z druhej strany Dunaja sa zniesla mínometná paľba, pred ktorou sme sa dali na útek cez Dostihovú lúku. Zrazu sme začuli zvuk lietadla. Nie vyššie ako 300 metrov sa mohla sovietska stíhačka, tak sme sa obaja vrhli do trávy, lebo sme sa báli, že na nás zaútočí. Jedným okom som pozoroval lietadlo, takže som zahliadol červenú hviezdu na trupe ako aj dvojčlennú posádku v pilotnej kabíne. Našťastie neurobila obrat, ale letela k bojovej línii smerom na Hainburg, kde sa začala odohrávať veľká dráma ustupujúceho nemeckého vojska.

Stretnutie s nemeckými vojakmi

Už tri dni sme boli štyri rodiny uchýlené v pivničnom kryte malej vilky v susedstve nášho domu, ktorú pred pár dňami opustil nemecký dôstojník. Bola tam dusná atmosféra, tak som sa najradšej zdržiaval čo najdlhšie vonku. I toho večera sme s priateľom vyšli do blízkeho okolia na prieskum. Prišli sme k neďalekej železničnej trati. Všade bolo ticho ako pred búrkou a za chvíľu sme v diaľke začuli nejaké zvuky a z prítmia sa vynorila čata nemeckých vojakov. Pušky mali ledajako prehodené cez plecia a ich pokrkvaný a zašpinený mundúr svedčil o zákopovom živote. Bez slova prešli okolo nás a zmizli v tme. Neboli to tí z Janíkovho dvora, ale zdecimovaní vojaci Wehrmachtu ustupujúci z pozícií z lužných lesov Starého hája. Veľmi sa nám uľavilo na duši...

Ranná kanonáda kaťuší

Z Veľkého piatka na Bielu sobotu som sa rozhodol spať v našom dome. Nadránom ma zobudila strašná kanonáda. Sovietska armáda začala niekde od Magyarováru povestnými kaťušami ostreľovať nemecké delostrelecké batérie na bratislavskom Vodnom vrchu a Devínskej Kobyle. Rakety lietali nad Petržalkou a všetko sa otriasalo ako pri zemetrasení. Polooblečený som bleskovo vbehol do krytu. Tu sa všetci prítomní tiež triasli od strachu a bolo počuť len plač detí a nariekanie žien. Našťastie asi po polhodine kanonáda utíchla.  

Prvý ruský tank ako symbol slobody

Začiatkom apríla sme si za slnečného rána vyšli s priateľom obzrieť okolie a naskytol sa nám smutný pohľad na horiacu železničnú stanicu. Hlavná poschodová budova aj sklady boli v plameňoch. Horela aj celá vlaková súprava, ktorej vagóny boli naložené nábytkom okupačných prominentov a ešte nestačila opustiť nádražie. Zrazu sme zostali šokovaní. Pri železničnej rampe na Orošvárskej ceste (dnes Rusovská) stál ruský kolos – tank T-34. Bol taký istý, aký sme vídali v kine, kde Nemci radi ukazovali vo vojnových žurnáloch ich vraky. Jeho posádka opravovala niečo na pásoch. So zmiešanými pocitmi sme sa priblížili a s akousi slovnou zmiešaninou ich pozdravili. Jeden z vojakov sa opýtal: „Kuda pošli Germáni?“  Ukázali sme smerom k Viedenskej ceste a v tej chvíli sme si uvedomili, že ten tank, to je symbol slobody pre Petržalčanov po vyše 6-ročnej hitlerovskej okupácii. Ako šialení sme leteli podať našim blízkych do krytu túto radostnú správu. 

(ars, foto: abn)