Zaslúži si Beňovský, aby sa po ňom v Bratislave niečo pomenovalo? (II.)

Zaslúži si beňovský, aby sa po ňom v bratislave niečo pomenovalo? (ii.) - pamatnik10_1

V júli 1772 sa vylodil vo Francúzsku. Podarilo sa mu presvedčiť kráľovského ministra, že pomôže založiť na Madagaskare (kde sa zastavil na dva dni v roku 1772) francúzsku kolóniu. Sám sa ponúkol za jej šéfa. Z uhorského bitkára, krivoprísažníka a niekoľkonásobného vraha sa stal francúzsky kolonizátor! To je kariéra!

Ako predstaviteľ francúzskeho kráľa vstúpil 14. februára 1774 s príslušným vojenským sprievodom na Madagaskar.  Jeho vláda nebola pre domorodcov nijakým požehnaním. Je logické, že sa kolonizátorom bránili.

Beňovský však našiel podporu vo veľmi starej černoške, ktorá v senilite tvrdila, že je potomkom bývalého vladára Madagaskaru, ktorý sa vraj volal Ramina. Beňovský využil príležitosť a dal sa domorodcami uznať za kráľa krajiny, ktorá vôbec nebola kráľovstvom v európskom zmysle slova.

Jeho kolónia („kráľovstvo“) sa rozprestierala podľa jeho vlastných slov len na severnom konci Madagaskaru. Francúzska vláda s jeho „kráľovstvom“, samozrejme, nemohla súhlasiť. Snažil sa teda získať podporu, či skôr uznanie, od cisára Jozefa II., aj od anglického kráľa. Neuspel ani v USA.

Nakoniec sa vrátil na Madagaskar, kde ho 23. mája 1786 zastrelili. Mal 39, respektíve 44 rokov. V niektorých prameňoch sa píše, že ho zastrelil domorodec, v iných, že Francúz.

Smiešne je tvrdenie, že Móric Beňovský bol Slovák. Jeho priezvisko je síce slovanské, ale to nehovorí nič o skutočnej etnicite nositeľa. Môže byť aj sliezskeho, moravského, českého či poľského pôvodu. Móricova matka bola z rodiny uhorských Révayovcov, jeho staré matky boli z rodín Szulyovszky a Schlossberg. Ani jeho starú matku Szulyovszku nemožno považovať za Slovenku. Jej materinský jazyk bol nemecký, jej matka sa za slobodna volala Roth. Ďalšie tri Móricove prastaré matky boli z rodín Pósár, Révay a Majthényi. Móric bol rovnako málo Slovákom ako Franz Liszt či Andy Warhol.

V roku 1790 vyšla v Londýne kniha, údajný vlastný životopis „grófa“. Podozrivo presne opisované detaily, najmä z obdobia pred rokom 1772, dávajú tušiť, že autorom nemohol byť Beňovský. Niekto jeho spomienky „spracoval“ knižnou formou.

Už v roku 1808 vyšiel v Prešporku výťah z londýnskej publikácie, preložený do kralickej češtiny evanjelickým farárom Samuelom Čerňanským. Na titulnom liste sa uvádza, že „Pamatne Přihody Hraběte Beňowského“ sú „na wětssim djle od něho samého sepsané“. Teda nie všetko. Pôvodný text neskôr svojimi dodatkami obohatil a vyšperkoval a z vlastnej fantázie doplnil Jožo Nižnánsky. Zmienka o Beňovského návšteve vo Viedni (a v Uhorsku) je uverejnená v roku 1778 v brnianskych novinách Brünner Zeitung. Správne sa tam o ňom hovorí ako o „dobrodruhovi“, ešte správnejšie ako o barónovi („Baron von Beniowsky“). Barónsky titul získal totiž až v roku 1772 vo Francii, a grófsky až neskôr vo Viedni. Nebol kráľom, za akého sa vydáva vo svojich „pamätiach“. Ako ani Svätopluk nebol a nemohol byť „kráľom starých Slovákov“.

Historické pramene treba čítať kriticky. Netreba veriť všetkému, čo napísali romantickí spisovatelia. Veriť prameňom, a nie filmovej interpretácii, ktorá skutočnosť vedome skresľuje. Móric Beňovský nie je ani z hľadiska slovenskej histórie ani z hľadiska histórie nášho mesta nijakou kladnou osobnosťou, podľa ktorej by malo (muselo) byť pomenované verejné priestranstvo.

Štefan Holčík
Foto: archív
(Dokončenie z minulého čísla)