Zo vzácneho domu zostala iba fotka

Do 70. rokov dvadsiateho storočia stál na Župnom námestí v tesnom susedstve Župného domu zaujímavý meštiansky dvojposchodový dom s nie celkom ortodoxne riešenou fasádou. Stredná vystupujúca časť fasády – rizalit – bola na prízemí v strede prerušená kamenným portálom, vozovou bránou.

V klasickej architektúre bývalo pravidlom, že v osi brány boli na poschodiach okná. V prípade domu na Župnom námestí projektant toto pravidlo zámerne porušil. Keďže vložil do rizalitu na poschodiach párny počet okien - štyri – pokračovala os symetrie budovy na poschodiach nad bránou v pilieroch medzi oknami. V literatúre sa objavila informácia, že dom postavil staviteľ Karl Feigler (1824 až 1896). Podľa zachovanej nájomnej zmluvy bola však v roku 1857 majiteľkou domu pani Katarina Feigler (1799 až 1868), matka Karla Feiglera, vdova po staviteľovi Ignazovi Feiglerovi staršom (1791 až 1847). Dom nepostavil Karl, ale už jeho otec Ignaz Feigler starší. Originál zmluvy s pripojeným pôdorysom domu sa nachádza v Múzeu mesta Bratislavy v pozostalosti po mestskom archivárovi Dr. Ovidiovi Faustovi. Išlo o nájomnú zmluvu. Katarína Feigler prenajíma 12. marca 1857 Štátnemu telegrafnému úradu byt na prízemí svojho domu. Byt má tri izby a kuchyňu s oknom do dvora. V zmluve sa vyslovene uvádza, že nájomník – Štátny telegrafný úrad – smie jedno okno na prízemí prerobiť na vstupné dvere zo Župného námestia.

Telegraf patril v polovici 19. storočia k najnovším výdobytkom techniky. Rýchla možnosť prenosu správ bola veľmi potrebná pre susedný župný úrad. Umožnila na tie časy až neuveriteľne rýchly kontakt úradov v Prešporku s centrálnymi úradmi v Pešti a v Budíne. Správy sa prv museli posielať živými kuriérmi – jazdcami na koňoch, a to aj vo veľmi nepríjemných poveternostných podmienkach. Nie je známe, prečo nemohol byť telegrafný úrad umiestnený priamo v Župnom dome. Susedný dom však možnosť vhodného umiestnenia poskytoval, a pre majiteľku bolo výhodnejšie prenajať byt na prízemí štátnej inštitúcii ako inému nájomníkovi. Socialistické účelové delenie priestorov na bytové a nebytové vtedy ešte nejestvovalo. Prapravnučka Ignaza Feiglera staršieho priviezla na začiatku 90. rokov do Bratislavy z Klagenfurtu dva skicáre Ignaza Feiglera mladšieho. V Archíve mesta Bratislavy bol už predtým uložený neúplný fond rodiny Feiglerovcov, novozískané skicáre sa k nemu pridali v roku 1995.

Minulý týždeň sa na pôde Múzea mesta Bratislavy v červenom salóne Apponyiho paláca uskutočnila prezentácia knihy Jany Pohaničovej a Petra Budaya Storočie Feiglerovcov. Autori v nej rozprávajú príbeh rodiny staviteľov a stavebných podnikateľov, údajne bratislavských, v skutočnosti však prešporských. Rodina tu žila až do roku 1945, keď Bratislavčania, hlásiaci sa k nemeckej národnosti, museli svoje rodné mesto nedobrovoľne opustiť. Ostali tu po nich ich domy, ich stavby. Kostoly, kaplnky, synagógy, šľachtické paláce, obytné domy, školy, nemocnice, zájazdné hostince, hotely, železničné stanice, mosty, továrenské stavby, technické stavby, divadlo. V Starom Meste sa ešte aj dnes človek na každom kroku stretáva s výsledkami činnosti troch až štyroch generácií tejto výnimočnej rodiny. Ich činnosť sa neobmedzovala len na územie nášho mesta. Možno ju konštatovať na Záhorí, na Žitnom ostrove, ba aj v Ostrihome (nový palác arcibiskupov). Viaceré ich stavby už nestoja. Zbúraný je kostol nad Hlbokou cestou, synagógy, márnica, rozlúčková hala a obydlie hrobára na evanjelickom cintoríne pri Kozej bráne, Kapucínsky bazár, domy pri Dunaji (Rázusovo nábrežie). Zanikla aj márnica pri cintoríne ortodoxnej židovskej náboženskej obce nad Karloveskou cestou, aj dom Alexandra Feiglera na terajšom Námestí 1. mája.

Za obeť modernej výstavbe padol aj dom na Župnom námestí, v ktorom Ignaz Feigler so svojou rodinou žil aj zomrel. Starší Bratislavčania si možno spomenú na papiernictvo a zelovoc v dome pri nároží Kozej (vtedy Šmeralovej) ulice šikmo oproti kapucínskemu kostolu (na mieste vjazdu do garáže ministerstva spravodlivosti). Keby stál, dalo sa v ňom zriadiť múzeum Feiglerovcov. Zachovala sa len nie práve najlepšia fotografia domu a plán z roku 1857.

Štefan Holčík
Foto: autor