Útek do Egypta zaujal aj v Bratislave
Útek do egypta zaujal aj v bratislave - pamatnik_201601
Skutočný deň Ježišovho narodenia nie je známy. Len o mnoho rokov neskôr sa kresťania dohodli, že budú Ježišove narodeniny symbolicky oslavovať v dňoch, keď sa tradične zachovával židovský sviatok (chanuka). Ten zasa, nie náhodou, súvisel s pradávnym poznatkom ľudstva o zimnom slnovrate.
Ani rok Ježišovho narodenia nie je známy. Vie sa len určite, že sa nenarodil v momente nula. Kresťanský letopočet „od narodenia Krista“ vznikol len približným spätným výpočtom chvíle Ježišovho narodenia, pričom autori výpočtu sa o niekoľko rokov zmýlili. Narodil sa Ježiš štyri roky pred predpokladaným rokom 0 alebo šesť rokov po ňom? Alebo to bolo naopak?
Špekulácie, ktoré sa opierajú o možné vysvetlenie pomocou záhadnej „betlehemskej“ hviezdy, si protirečia s historickými záznamami z histórie rímskej okupácie Palestíny.
Najnovšie výskumy ukazujú, že Ježiš sa nenarodil v Betleheme pri Jeruzaleme, kam každoročne putujú milióny veriacich z celého sveta. Vstupujú do jaskyne, o ktorej veria, že tam prišiel na svet Vykupiteľ.
O tom, že jestvuje iný Betlehem, neďaleko Nazaretu, sa radšej mlčí. Je logické, že pre križiackych „osloboditeľov Svätej zeme“ bolo príjemnejšie mať obe posvätné miesta, spojené s Ježišovou osobou, blízko seba. Vedľa Jeruzalema, kde Ježiš zomrel, bolo výhodné nájsť lokalitu s menom Betlehem, a tú považovať za miesto Ježišovho narodenia. Ježišovo biblické označenie (prímenie) „nazaretský“ teológovia vysvetlili inak ako miestom jeho narodenia.
Ježišovo detstvo je v evanjeliách spomenuté len sporadicky. Niektoré neskôr tradované „udalosti“ či „fakty“ sú dodatkami autorov rôznych legiend. Nikde v Biblii sa napríklad nepíše o tom, že by sa Ježiš narodil v maštali či v jaskyni, nikde nie je reč o „jasličkách“. Sú to dosť nepravdepodobné výmysly neskorších vekov. Alebo následky nesprávnych prekladov originálnych biblických textov. Je známe, že „červené“ more nikdy nebolo červené, ale že prekladateľ si zamenil podobne znejúce hebrejské slová „červené“ a „rákosové“ či „trstinové“. Preklad mal správne znieť „trstinové jazero“ a nie „červené more“. Aj „jablko“, ktoré údajne Eva ponúkla Adamovi v raji, je len výsledkom zlého prekladu. Nie každý plod každého stromu musí byť jablko.
Pravdepodobnejšie znie história o príchode troch mudrcov do Betlehemu z východu (nasledovali smer „betlehemskej“ hviezdy), z ktorých kresťania urobili legendárnych kráľov (nejestvujúcich či zamlčaných krajín), a dokonca im pridelili mená (Baltazár, Gašpar, Melichar). Nasleduje história o Jozefových snoch, ktorých následkom bolo, že Jozef s manželkou a s malým synom Ježišom ušiel do Egypta. Herodes totiž nariadil aby boli zabití všetci novorodení židovskí chlapci. Jozef útekom z krajiny zachránil malému Ježišovi život. Bol však Jozef naozaj schopný v krátkom čase rýchlo peši (so ženou po pôrode a s malým dieťaťom) prekonať vzdialenosť z Betlehemu (pri Nazarete) až na egyptské územie, kam moc Herodesa nesiahala? Odišiel Jozef s rodinou naozaj na egyptské územie? Nebol spomínaný „Egypt“ niečo iné?
Scéna úteku rodiny do Egypta inšpirovala mnohých výtvarných umelcov. Každý si predstavoval Máriu s dieťaťom na oslovi či mulici, na ceste v poli či v lese, v prostredí skôr európskom než v púšti či na vyprahnutom území východne od Stredozemného mora. Takú scénu namaľoval v druhej polovici 18. storočia aj maliar na fasádu domu, ktorý stával do začiatku 20. storočia na mieste, kde dnes vyúsťuje Klobučnícka ulica na Námestie SNP neďaleko Mestskej tržnice.
Prečo si majiteľ domu objednal u maliara práve túto scénu ako ozdobu fasády? Spôsobil tým, že jeho dom, a krčmu, ktorá bola neskôr na prízemí, poznali obyvatelia starého Prešporka ako „Flucht nach Ägypten“ (= „útek do Egypta“). Kuriózny názov pre dom či zvláštne domové znamenie. Aj vo Viedni jestvoval ešte pred päťdesiatimi rokmi hostinec s názvom „Zur Flucht nach Ägypten“.
O tom, že by bol na inom objekte v Prešporku alebo vo Viedni aj obraz „návrat z Egypta“, pramene mlčia. Hostinec na západnom konci mesta (pôvodne Zuckermandlu) sa volal „posledné potešenie“ („Letzte Vergnügung“).
Štefan Holčík
Foto: autor