Dr. Faust, cudzinec vo vlastnom meste
Dr. faust, cudzinec vo vlastnom meste - 201519_pamatnik2
V malej dedinke Edelsthal (vtedy Nemesvölgy) sa 16. októbra 1896 narodil budúci bratislavský mestský archivár Ovidius Faust. Pri krste dostal síce mená Gabriellus Joannes Ovidius, ale celý život s radosťou používal len tretie meno Ovidius. Už samo meno Doktor Faust vyvolávalo v očiach jeho súčasníkov údiv, nieto ešte v kombinácii s krstným menom Ovidius. Nie je známe, prečo sa narodil v Edelsthali. Jeho rodičia mali trvalý pobyt v Prešporku na Vydrici.
Mal aj staršiu sestru. Jeho otec bol druhý raz ženatý po tom, čo jeho prvá žena spáchala samovraždu. Požila cyankáli. Nemala problém získať potrebnú dávku. Jej manžel bol totiž fotografom, a v ateliéri používal rôzne chemikálie. Druhá žena fotografa Ludwiga Fausta, ktorý prišiel z Českého kráľovstva, bola dcérou tunajšieho hodinára Štefana Sommera. Aj on prišiel z Čiech. Ludwig Faust zomrel na zápal mozgových blán v roku 1897, keď nemal jeho syn ešte ani jeden rok. Matka sa neskôr druhý raz vydala.
Ovidius chodil do nemeckej ľudovej školy a neskôr na maďarské katolícke gymnázium na Grösslingovej ulici. Tam na začiatku 1. svetovej vojny maturoval. V roku 1915 sa prihlásil ako dobrovoľník na front. Ukázalo sa, že pre slabý zrak nie je schopný radovej služby, ale ako mladý muž ovládajúci niekoľko rečí, bol schopný pracovať vo viedenskom vojenskom archíve. Popri práci v archíve sa rozhodol študovať na Viedenskej univerzite, neskôr štúdiá doplnil niekoľkými semestrami na prešporskej (vtedy Pozsony) právnickej akadémii Alžbetínskej univerzity. Po skončení vojny pracoval na vojenskom veliteľstve a absolvoval knihovnícky kurz na univerzite v Budapešti. V roku 1919 sa zamestnal na Bratislavskom magistráte, kde sa z asistenta-archivára múzejného kustóda vypracoval až na prednostu Vedeckých ústavov mesta Bratislavy a kultúrneho referenta mesta. Mal dva doktoráty: filozofie a práv. V roku 1920 sa oženil, manželstvo ostalo bezdetné.
Celý svoj život venoval histórii mesta Bratislavy. Vydával publikácie na najvyššej vedeckej úrovni. Hlásil sa k nemeckej národnosti. To mu bolo osudné po skončení druhej svetovej vojny. Tak ako iní občania nemeckej národnosti aj on s manželkou boli odsunutí do deportačného tábora v Petržalke. Vďaka priateľom sa mu podarilo vrátiť do mesta. Jeho byt na Klobučníckej ulici však bol vyrabovaný a obýval ho už jeho bývalý podriadený, ktorý si časť zariadenia privlastnil.
Doktor Faust prišiel aj o bohatú knižnicu s mnohými cennými starými tlačami a o zbierku umeleckých predmetov a starožitností. Niekoľko mesiacov prežil vo väzení. Manželku a neskôr aj jeho prichýlili do svojho bytu známi na Kapitulskej ulici 11. Tam býval až do smrti (1972). Pomáhal v kníhkupectve Steiner, neskôr ho zamestnali v archíve Slovenskej ligy, neskôr v Spolku svätého Vojtecha. Napriek nepriaznivému „kádrovému posudku“ ho zamestnali v archíve Krajského národného výboru, kde ako skúsený archivár spolupracoval na usporiadaní vojnou roztratených mestských a miestnych archívov. Nemohol zabrániť likvidácii mnohých nenahraditeľných archívnych materiálov zo šľachtického a cirkevného majetku, ktoré skončili v zbere starého papiera. Svedčia o tom osobné zápisky, zachované v Múzeu mesta Bratislavy. Od mája 1945 až do novembra 1950 žil na hranici biedy, ako cudzinec vo vlastnom meste. Nemal totiž nijaké štátne občianstvo. V rokoch 1955 až 1969 pracoval v Západoslovenskom múzeu v Trnave, kam každý deň (často aj cez víkend) cestoval. V rokoch 1970 až 1972 sa vrátil do bratislavského mestského múzea. Želal si, aby bola jeho pozostalosť uložená práve v tomto múzeu.
Jeho súkromné notesy a záznamníky obsahujú neprehľadné množstvo jeho spomienok, postrehov, záznamov prečítaných knihách, o počasí, o prírodných úkazoch, o prílete či odlete lastovičiek, o jeho návštevách u dávno zabudnutých ľudí. V pozostalosti sa zachovalo aj množstvo už nikdy neopakovateľných fotografických záberov.
Na obrázku pohľad na dom kníhtlačiara Wiganda na Hviezdoslavovom námestí, kde Dr. Faust prežil mladosť. Meštiansky dom z konca 18. storočia je značne znehodnotený dvoma nevhodnými nadstavbami z obdobia po 2.svetovej vojne.
Štefan Holčík
Foto: autor