Prešporské vína boli vždy iba tie najlepšie

Povesti o prešporskom víne, vinohradníkoch, vinároch a vincúroch hovoria, že v dňoch, keď sa na hradnom kopci ešte len stavala prvá vladárska pevnosť a pod kopcom vznikalo mestečko, rozhodol sa Pán Boh vyslať doň strážneho anjela s osobitným poslaním dozerať na rozvoj vinárskeho remesla.

Oveľa, oveľa neskôr, keď už anjel poradil Keltom, ako založiť vinice, Rimanom, ako ich zdokonaliť, a nemeckým vinohradníkom, ktorí sa prisťahovali od Rýna, ako všetko zveľadiť, začali ho nazývať anjel strážny, pán Dienstwein.

Tak dlho učil Prešporčanov miešať staršie a novšie sorty vína, až sa im napokon podarilo vypestovať neopakovateľné druhy znamenitých prešporských vín. Nemci, ktorí raz-dva pochopili, že je najmúdrejšie ženiť sa s robotnými slovenskými dievčatami, zapustili korene v Prešporku navždy. Rozprávali deťom i vnúčatám, že strážny anjel, pán Dienstwein, ktorý svoje krídla skrýva pod korzet a korzet vždy pod módne oblečenie, žije v Prešporku stáročia, no je na nerozoznanie od obyčajných smrteľníkov.

Už roku 1291 pošepol kráľovi Ondrejovi III., aby vo svojich privilégiách udelil kráľovskú výsadu čapovať víno mestu, ktoré ju mohlo preniesť na jednotlivých vinohradníkov. Ani len dane nemuseli vinohradníci platiť kráľovskej komore, ale mestu. Tak mesto z vína bohatlo a mohlo byť čoraz krajšie.

Prešporčania pili svoje víno odborne, striedmo, uvážlivo a vždy, keď mohli, vyhlasovali svetu, že Prešporok je mestom na sútoku Dunaja a vína, a preto prešporské víno nemôže byť horšie, iba najlepšie. Na vozoch rozvážali sudiská s bielym a červeným vínom na Dolnú zem, do Poľska i do Rumunska. Pili ich na kráľovských dvoroch, popíjal ich prostý ľud a pookrievali pri nich aj žobráci.

Peter Ševčovič
Z kuchyne starého Prešporku (krátené)