Žobráci mali svoje vlastné predstavenstvo

Žobráci mali svoje vlastné predstavenstvo - kedysi_presporok2

Kým za vlády Márie Terézie smeli žobrať po prešporských domoch len žobravé mníšske rády, jej syn Jozef II. túto výsadu zrušil. Žobráci, ktorí dovtedy smeli drankať milodary iba pred kostolmi, novú situáciu pochopili raz-dva.

V poslednej tretine 18. storočia, keď sa ľudia začali združovať do najrôznejších spolkov, vzniklo prešporské tovarišstvo žobrácke. Bolo to spoločenstvo s nepísanými regulami, ktoré sa neustále rozvíjalo a zaniklo až po druhej svetovej vojne. Bedári si pravidelne volievali svoje žobrácke predstavenstvo, podelili si mesto na žobrácke rajóny a za právo žobrať v Prešporku, ktoré dostal iba človek s prešporskou domovskou príslušnosťou, sa povinne platili príspevky do spoločnej žobráckej pokladnice spravovanej statočnejšie než pokladnica mestského magistrátu.

Najmenej pohybliví žobráci mali vyčlenené najvýhodnejšie stabilné žobrácke miesta. Mestský magistrát súhlasil, aby šikovní žobrácki muzikanti, speváci a kaukliari mohli predvádzať svoje umenie dokonca aj na promenáde. Prešporok sa stal živším a veselším. Na mnohých miestach v jeho strede vždy niekto vyhrával či spieval s čiapkou pri nohách. Predvádzali sa huslisti, harmonikári i verklikári s opicami či s papagájmi. Kúzelníci predvádzali bravúrne kúsky a morčatá na každom druhom rohu vyťahovali Prešporčanom horoskopy.

Žobráci bývali v podzemí najstarších častí mesta, obkolesených kedysi proti Turkom kamennými hradbami. Podzemné priestory siahali až do hĺbky troch poschodí a boli navzájom prepojené pivničnými chodbami. Keď podzemie spustlo a ľudia naň začínali zabúdať, žobráci ho celé presnorili. Našli si v ňom priestory pre nocľahárne s poschodovými posteľami, vývarovne, ba aj spoločenské priestory.

Peter Ševčovič
Z kuchyne starého Prešporku (krátené)