Vznikne Turecký vojenský cintorín?

Vznikne turecký vojenský cintorín? - Holčík_04

V Bratislave zomiera ročne priemerne 3 500 ľudí a na cintorínoch v meste sa pochováva priemerne 1 200 zosnulých ročne, asi štyria denne. Aj urny mnohých zosnulých sa ukladajú do pôdy na cintorínoch. Niektoré cintoríny v meste sú obecné, iné patria cirkvám či náboženským spoločenstvám. Jedno však majú spoločné – všetky sú preplnené.

Žijeme v stom roku od začiatku prvej svetovej vojny. Bola katastrofou spočiatku pre určité európske územia, potom pre celú Európu, a nakoniec sa rozšírila skoro na celú zemeguľu. Prvé boje sa odohrávali na severovýchodných a na južných hraniciach Rakúsko-Uhorska. Na území severného Uhorska – dnešného Slovenska – sa nebojovalo, ale aj tunajšie obyvateľstvo pocítilo následky vojny. Bojaschopní muži odchádzali v službách cisára a kráľa na front. Mnohí aj na smrť. Ich rodiny rozširovali rady vdov a sirôt.

Rakúsko-Uhorsko vstúpilo do bojov v rámci aliancie s Nemeckom a Tureckom. Bojovalo sa proti Rusku, proti Taliansku. Nemecko bolo v konflikte o pohraničné oblasti s Francúzskom, Turecko bojovalo s Talianskom o územia v severnej Afrike, s cárskym Ruskom o oblasti pri Čiernom mori.

Ranení príslušníci rakúsko-uhorskej armády, pokiaľ boli schopní transportu a prežili ho, mohli mať šťastie, že sa dostali do niekoľkých ozdravovacích ústavov v zázemí. Príkladom môže byť sanatórium Pro Patria v Piešťanoch. Ani tam však nebola záruka, že prežijú. Blízke cintoríny poskytovali miesta pre tých, ktorí zomierali v ozdravovniach na následky ranení. A nebolo ich málo. O ranených z frontu sa často starali dámy z najvyšších šľachtických kruhov. Vo svojich palácoch zriaďovali ošetrovne a nemocničné izby (viď obrázok).

Pred viac ako desiatimi rokmi prišiel ktosi s tvrdením, že na Slovensku sú hroby tureckých vojakov, ktorí padli v prvej svetovej vojne. Tvrdenie samo osebe nezmyselné, lebo na dnešnom Slovensku v rokoch 1914 až 1918 nikto v boji nepadol. Mŕtvych z bojísk domov vozili len výnimočne, ak si to želala rodina a mohla si dovoliť zaplatiť transport. Na bratislavských cintorínoch (Ondrejský, Kozia brána) je niekoľko skutočných vojenských hrobov. Oddelenie obetí prvej svetovej vojny na cintoríne pri Slávičom údolí je dávno zrušené a nahradené jediným neskorším pamätníkom. Historický vojenský cintorín pri Záhradníckej ulici zanikol ešte pred druhou svetovou vojnou. Po vojne sa pripojením Petržalky na území mesta ocitol aj vojenský cintorín na území pôvodnej obce Kopčany. Na všetkých odpočívajú vojaci rakúsko-uhorskej cisársko-kráľovskej armády. Vojaci armády tureckého sultána asi neboli ani v Bratislave, ani inde na Slovensku.

Napriek tomu niekto trvá na tom, aby sa pozostatky údajných vojakov tureckej armády kdesi exhumovali a znovu pochovali na spoločnom, len pre nich vyhradenom cintoríne v Bratislave. Prečo práve tu? Bratislava je síce hlavným mestom štátu, ale cintoríny nie sú štátne. Sú komunálne alebo cirkevné. Hlavné mesto má poskytnúť plochu pre asi 80 hrobov na svojej pôde, a to v čase, keď samo má problém s prudko klesajúcim počtom použiteľných hrobových miest.

Preskúmal niekto dostatočne, kto boli tí údajne „tureckí“ vojaci, ktorí mali byť pred 96 až 100 rokmi pochovaní na slovenskom území? Sú známe ich mená a vtedajšia štátna príslušnosť či príslušnosť k armáde? Boli naozaj poddanými tureckého sultána? Sotva.

Nemožno popierať, že v rakúsko-uhorskej armáde slúžili a za cisára a kráľa bojovali aj vojaci, ktorí sa hlásili k moslimskému vierovyznaniu. Nie je vylúčené, že aj takí zomreli vo vojenských lazaretoch a ozdravovniach v zázemí. Ale ani dnes nie je každý moslim automaticky Turek. Ani každý Turek nie je moslim. Rakúsko-uhorských vojakov, ktorí pochádzali z Bosny a Hercegoviny, či zo spojeneckých kráľovstiev Chorvátska, Srbska, Rumunska alebo Bulharska, a hlásili sa za vyznavačov Mohamedovho učenia a viery, nemožno paušálne vyhlasovať za Turkov. Ak na slovenskom území zomreli a boli pochovaní v miestach ich úmrtia, nie je nijaký rozumný dôvod, aby Bratislava poskytovala po sto rokoch miesto na ich druhotné pochovanie.

Štefan Holčík
Foto: Archív