Mier prišiel po schôdzke v Prešporku

Mier prišiel po schôdzke v prešporku - Beck Friede Pressburg

V apríli 1490 zomrel vo Viedni uhorský kráľ Matej Korvín. V posledných rokoch svojho života sa zdržiaval najmä vo Viedni, ktorú vojensky ovládol a okupoval od roku 1485. Dňom jeho smrti zanikla aj slovenskými historikmi ospevovaná a tendenčne preceňovaná či oslavovaná, ale v skutočnosti nikdy nerozvinutá, Korvínom založená Univerzita Istropolitana (nesprávne Akadémia Istropolitana). Podľa pápežovho rozhodnutia (v povolení univerzitu založiť) bola len pobočkou (dcérou) viedenskej dominikánskej univerzity.

Uhorské stavy ponúkli uvoľnený trón a korunu českému kráľovi Vladislavovi Jagelovskému. Eminentný záujem o ne mal aj vtedajší nemecký – rímsky kráľ Maximilián I. z rodiny Habsburgovcov. Bol synom panujúceho nemeckého rímskeho cisára Friedricha III., ale aj bratrancom (a teda potenciálnym dedičom) bývalého uhorského kráľa Ladislava Pohrobka, ktorý zomrel bezdetný za podozrivých okolností v Prahe v roku 1453.

Maximilián (1459 – 1519) bol na svoju dobu veľmi vzdelaný a pokrokový panovník. Okrem latinčiny a nemčiny údajne ovládal sedem ďalších jazykov, bol hudobne aj literárne činný, venoval sa vtedajším vedám, bol pomerne úspešný ako vojvodca vo vojnách. Sobášom s Máriou Burgundskou získal veľkú časť severozápadnej Európy a premyslenými diplomatickými ťahmi si zabezpečoval vládu aj na iných územiach.

Bol presvedčený, že správy o jeho živote a činoch ho musia nadlho prežiť. Jeho sekretár-životopisec Marx Treitzsaurwein dostal úlohu napísať v nemčine dielo, známe ako „Der Weiss Kunig“ (Biely kráľ). Názov je slovnou hračkou, v nemčine sa mu dá rozumieť aj ako „múdry kráľ“. Tretí diel textu – samotný životopis panovníka – vraj diktoval Maximilián pisárovi osobne. Skupina vtedy najlepších nemeckých výtvarníkov pripravovala do dreva ryté ilustrácie, ktoré zobrazovali scény z cisárovho života.

Panovník v roku 1519 zomrel, na dielo sa zabudlo. Rukopis (dokončený pravdepodobne v roku 1514) našli v roku 1665 na hrade Ambras v Tirolsku (pri Innsbrucku). Drevené dosky so scénami zo života odložili. Našli ich až v 18. storočí v Grazi. Viedenský vydavateľ Joseph Kurzböck celú sériu vydal v roku 1775. Iné dielo opisujúce Maximiliánove činy je známe pod názvom „Príhody rytiera Theuerdanka“. Vyšlo v roku 1517.

Jedna z ilustrácii diela „Der Weiss Kunig“ s poradovým číslom 155 sa viaže k roku 1491. Maximilián sa vtedy po Korvínovej smrti snažil vojenskou silou získať uhorskú korunu. Vladislav II. Jagelonský ho však porazil. Obaja králi sa potom stretli v Prešporku, aby uzavreli mierovú dohodu. Maximilián sa zriekol nároku na trón, dohodli sa však, že keby Vladislav zomrel bez mužského potomka, zdedí kráľovstvo Maximilián alebo jeho potomkovia. Dohoda sa naplnila až po roku 1526. Keď po bitke pri Moháči zahynul Vladislavov syn Ľudovít, uhorskú korunu napriek počiatočným ťažkostiam s Jánom Zápolským dostal Maximiliánov syn Ferdinand, ktorý bol ženatý s Vladislavovou dcérou.

Na drevoryte s číslom 155 vidno Maximiliána a Vladislava v kruhu poradcov a svedkov, ako dohovárajú mierovú dohodu. Sedia na laviciach pozdĺž stien miestnosti so združeným trojdielnym oknom, za ktorým vidno opevnenie mesta s viacerými hranolovými vežami. Autorovi rytiny nešlo o verný obraz interiéru ani mesta v pozadí. Išlo len o symbolické znázornenie významnej historickej udalosti. Detaily boli ponechané na fantáziu autora, rovnako ako aj pri iných ilustráciách tohto diela. Známych je 237 ilustrácií. Väčšinu z nich dodal Hans Burgkmair (1473 – 1531), ďalšie vytvorili Leonard Beck (1480 – 1542), Hans Schäuffelein (1480 – 1540) a Hans Springinklee (1490 – 1540).

Scéna z prešporského stretnutia nie je autorom označená, všeobecne sa však považuje za dielo Leonarda Becka, ktorý žil a tvoril v Augsburgu.

Stredná veža mestského opevnenia za oknom je pravdepodobne len fantáziou Leonarda Becka. Možné je, že práve jeho rytinou sa inšpiroval na konci 19. storočia tvorca veže výletnej reštaurácie, takzvaného 1. búdkového domu (Batzelhäusel, Bimbóház), ktorá sa len v mierne zmenenej podobe doteraz zachovala na začiatku Búdkovej cesty.

Štefan Holčík