25. Bratislavskí študenti pod viechami

Bratislavské viechy navštevovali aj viacerí vysokoškoláci, najmä zo zámožnejších rodín. Niektorí len príležitostne, najmä osláviť úspešné vykonanie skúšky, ale niekedy aj po neúspešnej skúške zapiť žiaľ. Boli aj skupinky študentov, ktorí navštevovali viechy mimo skúškového obdobia pomerne pravidelne (tzv. štamgasti).

Vysokoškoláci mali svoje obľúbené viechy. V stredoveku to boli predovšetkým viechy na Ventúrskej ulici, ktorú preto prezývali ako ulicou študentov. V blízkosti boli Univerztita Istropolitana, Evanjelické lýceum a neskôr aj vysokoškolský internát Svoradov. V medzivojnovom období navštevovali poslucháči UK najmä viechy na Rajskej, Zámočníckej a Vysokej ulici, medici na Radlinského, Mýtnej a Blumentálskej a poslucháči Vysokej školy technickej viechy na Mýtnej, Radlinského a Jozefskej ulici.

Ja som patril počas štúdia na Vysokej škole obchodnej v rokoch 1942-1947 medzi pomerne pravidelných hostí, spolu s piatimi spolužiakmi, ktorých nazývali „milovníkmi dobrých vín a spevu“. Pravidelne sme sa schádzali v utorok pod viechou na Vysokej ulici č. 44, a to po skončení cvičenia z účtovníctva po 17. hodine. Po cvičení sme išli do bufetu kaviarne Bláha (súčasná Trafená hus), kde sme si dali držkovú polievku a dva krajíčky chleba za 2,20 Sk. Kuchárky nás už poznali a dávali nám protekčné porcie. Po tejto večeri sme sa pobrali pod viechu a cestou sme sa zastavili u mäsiara Manderlu, kde sme si kúpili lacný orez zo šunky alebo salámy a pečivo.

Vo vieche sme mali rezervovaný stôl pre 8 osôb, aby zostali 2 voľné miesta pre hostí. Boli sme dobrí speváci a jeden z nás hral pekne na ústnu harmoniku. Občas sa k nám pridali návštevníci viechy, ktorí si chceli s nami zaspievať, alebo vypočuť slovenské pesničky v príjemnom prostredí viechy, pri dobrom vínku. Väčšinou nás títo hostia odmenili tým, že objednali víno aj pre nás. My sme začínali s objednávkou 2 dl.vína alebo 3 dl.vínneho streku (špriceru).

Radi sme chodili pod viechu v nedeľu večer, keď niektorý z nás doniesol z domu na vidieku „výslužku“ zo zakáľačky, spolužiaci s Cífera a Budmeríc husacinu a domáci chlieb. Po takejto lahôdke chutilo víno znamenite. Niekedy sa stalo, že sme nemali dosť peňazí na úhradu (najmä keď sme pozvali pod viechu aj spolužiačky), vtedy sme viecharovi nechali ako zálohu index.

Dobre nám bolo, keď sme popíjali dobré víno ako veselá parta, nikdy sa však nestalo, že by sa bol niekto z nás opil, alebo že by sme robili výtržnosti. Naším heslom bolo: „Nepijeme preto, aby sme upadli, pijeme preto, aby sme vyrástli“.

Viliam Horniak
(Pokračovanie nabudúce.)