Návštevníci viech nemali radi záverečnú

Kto nebol na Montmartri, nebol vraj v Paríži, kto nebol v Prátri, nebol vo Viedni, kto nebol na Hradčanoch, nebol v Prahe a kto nebol pod viechou, nebol v Bratislave.

Bratislavskí vinári, ktorých domky s dlhými úzkymi dvory tvoria niekoľko prastarých bratislavských ulíc, majú staré právo, kedykoľvek na toho ktorého príde rad, čapovať štrnásť dní vo svojom dome svoje víno. Na znamenie tejto radostnej udalosti vyvesí vinár nado dvermi alebo z okienka na streche tzv. viechu, na dlhej tyči priviazaný chomáč niečoho zeleného, aby všetci ctitelia a vyznávači božského nápoja videli, kde je zase nový prameň.

Od prvého do pätnásteho sa pod takou viechou dvere nezavrú. Stá smutných ľudí denne vchádzajú a vychádzajú rozjarení a usmierení. Pätnásteho v noci je lúčenie s vinohradníkom, pretože od šestnásteho do konca mesiaca pyšní sa v ulici viechou zase iný domek. Nasledujúcich štrnásť dní sa viechy opäť vymeňujú, aby sa začínalo zase znova a nikdy sa vlastne nekončilo, ako sa nikdy nekončí s večným životom. Bohvie, koľkokrát bol už uzavretý kruh bratislavských viech, aby bol znova otvorený ako brány života a brány smrti!

Víno sa tu pestovalo od nepamäti. Väčšina obyvateľstva boli vinohradníci a omnoho menej bolo iných povolaní. Preto vznikli celé štvrti pestovateľov vína, ich blahobyt datuje sa hlavne od doby, kedy právo výčapu prestalo byť výhradným právom kráľovským a prešlo na mesto a jednotlivých občanov. Časom dostala sa i prevážna väčšina mestských vinohradov do vlastníctva drobných vinohradníkov, ale mestu dostalo sa za to práva, dľa ktorého museli mu vinári odvádzať nielen časť svojej úrody, ale tiež platiť určitú daň.

Vinohrady boli rozširované a zdokonaľované, takže mesto bolo nimi v pravom slova zmysle ovenčené. A čapovalo sa stále, len právo jednotlivcov bolo spočiatku obmedzené. Počas pôstov a veľkých cirkevných sviatkov nesmeli jednotlivci ani nalievať, ani predávať, ale len mesto vo svojom vinárskom dome, tzv. Grünstüblu, ktorý stojí dodnes. (Námestie Masarykovo, roh Sedlárskej a Zelenej ulice.) V tomto dome, vtedy jednom z najväčších v meste, boli poriadané svadby, hostiny, mestské slávnosti, áno aj snemy. Kľúče od domu boli vždy v úschove na magistráte.

V tomto Zelenoizbovom dome smelo sa tedy predávať a čapovať víno v dobe, kedy drobní vinohradníci museli zavreť. Ale aj tu bolo isté obmedzenie. Dľa zachovalého privilégia smelo sa v Grünstüblu nalievať len od ranného zvonenia na kláštore Františkánov do chvíle, kedy na tomto kláštore doznel večerný zvon. S akým rozhorčením prijímalo toto večerné zvonenie na najobľúbenejšom kláštore zbožné obyvateľstvo mesta, o tom svedčí najlepšie, že sa mu zo zlosti hovorilo „pivné zvonenie“ - vo vinárskom meste skutočne najväčšia pohana.

Keď umlkol kláštorný zvon, muselo sa ihneď zatvoriť. Asi sa tak nedialo ihneď, pretože zvláštna kontrolná stráž mala dohliadať, aby tento predpis bol plnený. Jak videť, bola tu so zavieraním výčapov dobrého vína ťažkosť od pradávna až do dneška, keď sa od čiaše nechce práve tak, ako sa nechcievalo našim predkom.

Pretože v Bratislave bývalo ododávna znamenité víno, ktorého výborná jakosť skľúdzala uznanie široko-ďaleko, takže aj kráľovia zásobovali ním svoje pivnice.

Zdeněk V. Přibík
Z knihy Pod bratislavskými viechami, vydanej v Bratislave v roku 1933