Brenner bol nebezpečným miestom

Po druhej svetovej vojne sa dali najmä na okraji Bratislavy nájsť pre chlapčenskú dušu hotové poklady. Na opaskoch sme hrdo nosili „patróntašky“, ktoré sme používali namiesto vreciek na nohaviciach. Každý druhý z nás mal aj „feldflašku“ s vodou. Ozbrojení sme boli aj zvyškami polámaných pušiek bez uzáverov.

Na výpravy sme chodili do širokého okolia Kamzíkom počnúc a lužnými lesmi končiac. Len Brenneru, ktorého nepatrný zvyšok sa teraz nazýva Pálenisko, sme sa museli vyhýbať. Tam niekde pri Malom Dunaji boli uložené míny naplnené kovovými guľkami. Brenneráci ich vedeli otvárať a guľkami potom strieľali zo šlunzní na cudzích chalanov.

Tie guľky ich robili neporaziteľnými. Proti takej zbrani nič nezmohli ani starší chalani, ktorí nemali pred ničím iným rešpekt, teda „štricáci“. Štricák mával vo vrecku nožík sarajevo, ba aj „šlogring“. Takýto kovový boxer si zručnejší vedeli vyrobiť aj sami. Na Brennerákov sme mali veľký „pik“ (hnevali sme sa na nich), ale nepomohli sme si.

Druhým miestom, kde bolo nebezpečné chodiť aj na pravé poludnie, bol Šlosberg. Pod Hradom vládli vyslovení bitkári. Stačil hvizd jedného z nich a už sa ich zbehlo na jedno miesto aj päťdesiat. Strašná presila. Na Hrad sme neskôr s frajerkami nechodili. Aká romantika, keď tvár potom zdobili modriny? Mali sme na to aj výraz: „blaue ojgele“.

Cez naše končiny viedla autobusová linka R. Premávala od železiarstva Neurath naproti Manderláku až na Miletičovu ulicu. Pamätám sa, že to boli veľmi staré autobusy s jednými stále otvorenými dverami. Motory mali veľmi hlučné a dymili ako lokomotívy. Cestovné lístky predával priamo v autobuse kalaus, čiže sprievodca. Neobťažoval sa vypytovaním na vek. Na jednej zo zvislých tyčí na držanie bola pripevnená mosadzná tabuľka s vodorovnou čiarkou. Konduktér postavil šráca k tyči a odmeral ho. Keď bol vyšší než čiara, bolo treba zaplatiť celý lístok, keď bol nižší, mohol cestovať za detský.

Sedadlá v autobuse boli po dĺžke vonkajších stien a boli obtiahnuté hrubou bravčovou kožou, sedením celkom vyleštenou. Sprievodca si nikdy nesadol, chodil po celom autobuse a dával vodičovi signál na odchod tým, že zatiahol za kožený pásik natiahnutý cez krúžky od konca autobusu až po zvonec nad šoférom. A dával pozor na poriadok. Deti nesmeli na sedadlách kľačať a pozerať sa z okna a nikto nesmel stáť vo dverách. V dopravnej špičke to však neplatilo, z dverí vždy visel strapec cestujúcich.

Počas vojny už premávala linka Rp. Konečne sa dalo autobusom doviezť až do Prievozu. Lenže pohonných hmôt bolo málo, všetko išlo na front. Autobusy preto prerobili na drevný plyn. Vzadu zvonku bola na autobusoch pripevnená pec v tvare valca s priemerom asi 60 cm a vysoká asi dva metre. Vodiči občas zastavili aj medzi zastávkami a išli naložiť do pece malé kocky dreva. Museli však vyliezť hore po kovovom rebríku. A práve tento rebrík bol ďalšou možnosťou, ako sa odviezť zadarmo. V zime bolo pri peci dokonca aj teplo.

Sprievodcovia ohlasovali zastávky trojjazyčne. Jeden to robil dokonca ešte v 50-tych rokoch. Nikdy nezabudnem na jeho oznam: „Cvernovka, cvirnfabrik, cérnaďár!“ A na konečnej, ktorá bola vtedy na ostrovčeku oproti univerzite, vždy zahlásil: „Konečná, endštación, végálomáš!“ A potom so šibalským úsmevom dodal: „Šeci vylízat!“

Otto Zinser
(Pokračovanie nabudúce)