Slávne bratislavské kaviarne zanikli

7.10.2006
0
Páčil sa vám článok?

Ďalšia slávna veľkokaviareň, ktorá zanikla, bola Muzeumka v budove poľnohospodárskeho múzea pri Dunaji. Pred skončením 2. svetovej vojny bola bombardovaním značne poškodená a neobnovená.

Jej nájomcom bol vynikajúci reštauratér Štefan Terlanda z Chynorian. Bol to môj priateľ, krajan, roky sme bývali v jednom dome na Dunajskej ulici. Poznal som ho desaťročia ešte ako nájomcu kúpeľov v Malých Bieliciach, nájomcu hotela Národný dom v Banskej Bystrici a nájomcu hotela Tatra v Bratislave. Z tejto svojej činnosti mi vyrozprával veľa príhod, najmä z intímnych párových mileneckých hotelových návštev.

Kaviarnik Terlanda rozumel prvotriedne svojmu povolaniu. Každého návštevníka srdečne privítal a hneď zariadil jeho obslúženie. Dopoludnia bolo v kaviarni ticho ako v kostole. Veľké okná a farebné stĺpy skutočne pripomínali kostol. Pripravoval som sa tam na niektoré skúšky. Chodil tam t. č. aj absolvent Lekárskej fakulty Karol Holomáň so svojou priateľkou z Košíc, ktorá začala tiež študovať medicínu a stala sa jeho manželkou.

Bol to obdivuhodne krásny pár mladých ľudí, vysokí, zdatní, vynikajúcej postavy s mileneckými úsmevmi. Keď sa zdvihli zo svojich miest, celá kaviareň sa za nimi obzerala jednak z obdivu nad krásou, jednak aj zo závisti, že im samým to tak nevyšlo. Odpoludnia hrávala v prízemí salónna hudba. Večer hrala cigánska kapela do tanca. Večerný úspešný program tu občas aranžoval ešte študent, neskôr mladý herec, môj priateľ František Dibarbora. Večer som tam nechodil, učil som sa doma a nemal som ani peniaze na vstupné. Ku kaviarni patrila aj zimná záhrada, kde bývali čaje o piatej.

Blízko Reduty na rohu Mostovej ulice bola kaviareň Berlínka. Kúpila ju ešte s pôvodným menom Kaviareň Hungaria rodina Berlínovcov. Berlínku navštevovala miešaná spoločnosť. Od českých dôstojníkov, úradníkov až po Viedenčanov, čo čakali na viedenské električky, ako aj prezidenta Lekárskej komory prof. Kostlivého, známeho chirurga. Mala okná s výhľadom na pokladnicu a nástupište propelera, ktorý nás zaviezol krížom cez Dunaj do kaviarne Au café v Petržalke. Mohli by sme ju nazvať výletnou kaviarňou na nábreží Dunaja a pozorovať z nej plavbu lodí.

Bola to typická výletná kaviareň bez novín, sem chodievali často aj rodičia s deťmi. Za pekného počasia sme sedávali vonku. Blízko boli kolotoče, dráhy s malými autami a iné atrakcie. V sobotu poobede a v nedeľu tu hrala hudba do tanca aj na počúvanie.

Imrich Sečanský
Z knihy Spomienky a vyznania lekára, Bratislava 1997
(Pokračovanie nabudúce)

Páčil sa vám článok?

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb a zobrazovať relevantnú reklamu. Zobraziť viac informácií. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači.