Bratislavské viechy mali svoju atmosféru

Bratislava je mesto s veľkou vinárskou tradíciou. Ako tvrdia historici, prvé vinice tu založil už rímsky cisár Marcus Aurelius Probus (232 - 282), teda už praobyvatelia Bratislavy sa zaoberali vinohradníctvom.

Doklady nás presviedčajú o tom, že Slovieni používali víno na cirkevné účely pri obradoch počas cirkevnej misie sv. Cyrila a Metoda. Z týchto čias pochádzajú aj modlitby odriekané pri sadení viniča, pri oberaní hrozna a pri kvasení vína. Po celé stáročia mali v rukách kompletnú vinohradnícku prvovýrobu bratislavskí vinohradníci, v prevažnej miere nemeckí prisťahovalci. Celý rok pracovali celé rodiny vo vinohrade a ešte si na sezónne práce najímali robotníkov zo Záhoria, z Považia, ba až z Liptova. Tradícia úcty k ušľachtilosti vína dala podnet na vznik bratislavskej špeciality - viech.

S viechami v plnom rozkvete som sa stretol v tridsiatych rokoch, keď som ako trnavský gymnazista navštevoval mesto na Dunaji. Sprievodcom nám bol profesor Pacák a rozprával o vzniku mesta, o hrade, o tureckých vojnách a o tom, ako sa tu za inkvizície konali božie súdy s bosorkami. Odpoludnia nás zaviedol pod viechu, kde sme skonzumovali prinesený obed a zapili pohárikom aj dvoma bieleho vína. Bolo lacné, 1 liter stál 6 Kčs a delili sme sa oň bratsky piati. Pod viechou sa pilo víno dorobené u vinohradníka.

Skoro každý dom na Vysokej, Rajskej (predtým Reichardovej) ulici, na Valónskej aj iných uliciach bol dom vinohradníka. Vinohradníci smeli nalievať víno, t. j. držať viechu podľa poradia vždy len dva týždne. Vtedy mal vinohradník vyvesenú viechu., t. j. na dlhej palici priviazaný zväzok slamy a čečiny. Bol to symbol otvorenej viechy, kde sa vo vlastnom dome vinohradníka predávalo vlastné kvalitné biele víno.

Tieto prízemné vinohradnícke domy mali široký vchod do domu - „forhaus“ - a kuchyňu s dvoma izbami. Samozrejme pod domom bola pivnica s drevenými sudmi. Počas 14 dní sa rodina utiahla do jednej miestnosti a ďalšie dve, v lete aj gánok a záhrada boli určené pre hostí. Viechar sa snažil vytvárať príjemné rodinné prostredie, obsluhovali členovia rodiny, najúspešnejšie boli mladé dievčatá v krátkych sukničkách a bielej blúzke. Stoly nebývali prestreté.

Pod viechou sa vždy spievalo, pričom hostia boli tolerantní, či sa spievalo po slovensky alebo nemecky. Nikto sa nepozastavil a nepýtal sa na národnosť, náboženstvo ani spoločenské postavenie. Dobré víno a dobrá atmosféra spájala všetkých návštevníkov, čím sa vytvárala neopakovateľná atmosféra.

Imrich Sečanský
Z knihy Spomienky a vyznania lekára, Bratislava 1997
(Pokračovanie nabudúce)