Od roku 1947 som bol lekárom Schöner Náciho

Mal som to šťastie, že som sa v roku 1947 stal lekárom Schöner Náciho a mohol som nazrieť hlbšie do jeho životnej filozofie. Po telefonickom dohovore ho priviedol do mojej ordinácie na Hlavnom námestí (vtedy Námestí 4. apríla) môj dobrý známy MUDr. Šašváry, ktorý býval v susednej ulici.

Mal ťažkosti svedčiace o ochorení tráviaceho ústrojenstva. Ostýchal sa vyzliecť do pol pása, urobil to za bielou plachtou. Neskôr som zistil, v čom tkvela jeho hanblivosť. Na tele mal tričko a na ňom nebola celá košeľa, vpredu mal naškrobený tzv. „plastrón“ s tvrdým golierom a čiernym motýlikom naškrobené manžety boli pripevnené na gumených „trakoch“ alebo na špagáte a symetricky prehodené cez plecia. Inokedy chodil na kontroly už v košeli. V lete nahrádzal čierny oblek bielym, niekedy bielou lesklou vestou a bielym slameným klobúkom namiesto cylindra.

Bol to astenik s nižšou hmotnosťou, bielou neopálenou pokožkou, s upracovanými rukami, ktoré boli postihnuté Parkinsonovým trasom. Vyrozprával mi celú svoju životnú kalváriu, sklamania a opustenosť, ktorú chcel kompenzovať úlohou klauna. Na otázku, či je spokojný so svojím životom, odpovedal kladne, vyzdvihoval skutočnosť, že je voľný, na voľnej nohe, môže robiť, čo chce, môže dvoriť paničkám na korze, ktoré ho obdivujú, môže jesť zákusky a môže chodiť do kostola. Trpel podvýživou, pretože jedával len príležitostne, prevažne sladké múčniky, ktoré volal maďarsky „šuteméne“.

Poučil som ho o zdravej životospráve, najmä aby jedol aspoň 3-4 razy denne a viac bielkovín v mäse, aj zeleninu a ovocie. Poslúchol moju radu a od paničiek, ktorým prášil koberce, upratoval, donášal uhlie a drevo, si vyprosil obed. Prinášal do domácností pohodu a úsmev aj pri spoločnom obede, preto si ho ešte viac obľúbili. Po práci poprosil o možnosť vykúpať sa, kde bola teplá voda. Za tento úspešný ťah spriatelenia sa s rodinami mi viac ráz poďakoval.

Pri spoločnom stolovaní stúplo aj jeho sebavedomie, za 2-3 mesiace bol výkonnejší, mal lepšiu náladu a rád spieval tenkým fistulovým hlasom pesničky o srdiečkach, o ružičkách a hviezdičkách. Mal vtedy 50 rokov a rád prišiel zaspievať mojim spolupracovníčkam na 1. poschodie Ústavu výživy (terajšie francúzske veľvyslanectvo), keď ho pozvali z ulice na korze, ktoré bolo jeho javiskom s vďačnými divákmi.

Raz sa mi úprimne vyžaloval. Po skončení 2. svetovej vojny, keď rozdával Bratislavčanom radostné úsmevy, pozdravy, veselosť a smiech, zobrali ho do sústreďovacieho tábora v Petržalke s plánom vysťahovať z našej republiky. Keď som sa ho pýtal, či sa hlásil za Nemca, povedal mi, že nie otec bol Maďar, matka Nemka, ale on je „Prešpurák“ a tým aj zostane. Miluje obyvateľov Bratislavy, má rád ľudí, nič neukradol, má čisté svedomie a chce tu zostať. Sťažoval si na zlé zaobchádzanie v tábore.

Viete si predstaviť jeho prekvapenie, keď ho o pár dní zavolal veliteľ tábora, napísal prepúšťací dekrét a oznámil, že je voľný. Za ohradou ho už čakali známi s mojím vzácnym priateľom MUDr. Blažejom (Bandym) Rippom. ktorý bol vtedy prvým riaditeľom Ústavu národného zdravia a najuznávanejším červenokrížskym pracovníkom na Slovensku. Na jeho intervenciu sa vártil do Bratislavy a býval v starobinci na Radlinského ulici 9. Budova je už zbúraná.

Imrich Sečanský
Z knihy Spomienky a vyznania lekára, Bratislava 1997
(Pokračovanie nabudúce)