Dom obchodníka s drevom na Leškovej ulici
Domov, ktorý sa začína hneď za zatvorenými dverami na ulicu, pôsobí akosi nečakane dôverne a bielo natreté kusy nábytku v kúte schodišťa svedčia o tom, že aj schodište sa tu považuje za súčasť bytu. V lete sú, samozrejme, aj krídla dverí, ktoré vedú zo schodišťa do haly, široko roztvorené.
Úzka predsieň, salón a jedáleň sú spojené do jediného celku obytných miestností vyplnených vlastným teplom a pohodlím. Namiesto dverí je tam len široký voľný priechod, a taká pohostinná otvorenosť v pravom zmysle slova vytvára útulný a teplý dojem. Zariadenie salónu je pomerne strohé. Na stenách visia obrazy. Pohľad priťahuje najmä jeden nádherný kus nábytku. Navonok pripomína harmónium s jemne prerezávanými mriežkami a točenými stĺpikmi. Je v rodine už viac ako 200 rokov. Voľakedy dávno mal majster zhotoviť do tejto schránky hudobný nástroj, ale zomrel skôr, ako ho stihol začať. Vnútro hotového nábytku teda prerobili na sekretár, pričom však vonkajšok ostal úplne zachovaný.
Jedáleň je zariadená tmavým masívnym vyrezávaným nábytkom v anglickom štýle. Tienidlo veľkej lampy zo zeleného hodvábu je aj dolu uzatvorené a vydáva preto len pokojné tlmené svetlo. Veniec bielych mliečnych gulí okolo neho prežiari pri slávnostných príležitostiach celú miestnosť jasným žiarivým leskom.
V spálni je okrem širokej dvojitej postele a trojdielnej skrine aj komoda z jemne vykladaného vyberaného dreva s maľovanými medailónmi. Všetko to prezrádza blahobyt a vkus, uvedomelý záväzok blahobytu voči vkusu. Na toaletnom stolíku je bohatá súprava potrieb zo slonovej kosti. Niektoré kusy tu používa už druhá generácia. K jednotnej nábytkovej súprave sa tu nenápadne pridružujú dva samostatné kúsky. Jedným je štíhly dámsky sekretár z obdobia rokoka zo svetlého lešteného a čiastočne pomaľovaného dreva. Pripomína španielsku stenu, ale jeho predná strana sa dá sklopiť a použiť ako písací stolík. Na zadnej strane je množstvo priečinkov na listy a iné písomnosti. V rovnakom slohu je vitrínka na jemných prehnutých vyrezávaných nožičkách, s vypuklou sklenenou stenou a jemnými mosadznými ozdobami, kovaniami a lištami.
Zariadeniu moderného bytu zodpovedá kúpeľňa prístupná priamo zo spálne. Nasleduje izba mladej dcéry v modrej a bielej farbe. Na stene je namaľovaný pás veselých siluetových postáv, spomienka na to, že tu prežila dospievajúca štíhla dievčina aj svoje detstvo. Nábytok je lakovaný bielou farbou. Posteľ, skriňa, stôl aj stoličky, ešte aj vitrína, kde dcéra podľa vzoru matky zbiera umelecky stvárnený porcelán.
V celom byte už od vchodu je podlaha pokrytá pravými orientálnymi kobercami. Sú veľké i malé, svetlejšie aj tmavšie: dávajú jednotlivým priestorom svojsky teplý tón, rovnako ako podušky na sofách v pestrej škále foriem a farieb, materiálov a vyhotovenia.
Vidno, že sa tu o všetko starajú ruky domácej panej, ktorá vyšla zo starej patricijskej rodiny, kde boli oddávna vkus a skromnosť základnými motívmi prejavu blahobytu. Je to tu skutočný domov, obydlie ľudí s jemnou duchovnou kultúrou. Z každého predmetu tu vyžaruje radosť, spája sa, zlieva sa do jednotnej duchovnej atmosféry, ktorú označujeme v najčistejšom význame slovami domáca kultúra.
Podľa poviedky Elsy Grailich - „Heimkultur“ preložil a upravil Štefan Holčík