Izba starej slečny na Hlavnom námestí
Celkom v jadre vnútorného mesta stojí veľký nárožný dom. Mohutný podperný pilier ozdobený hlavou vytesanou do kameňa svedčí o tom, že dom je omnoho starší, ako by sa dalo predpokladať pri zbežnom pohľade, napríklad na jeho portál. Mladšie je aj schodište s výklenkami, v ktorých hádam voľakedy stáli sochy.
Dnes sú výklenky prázdne a schody až do výšky prvého poschodia sú z betónu, akoby to bolo schodište v hociktorom modernom dome. Keď však vystupujeme vyššie, približujeme sa stále viac k minulosti. Na treťom poschodí schody končia vo veľkej miestnosti, ktorá slúži ako predsieň. Z nej sa vstupuje do viacerých bytov. Nízke biele dvere vedú ďalej do dlhej úzkej miestnosti. Prvý pohľad návštevníka sa zastaví nad dverami izby. V zlatom staromódnom ráme tam možno čítať nemecký verš o šťastí, o šťastnom živote.
Jednoduchý tmavý príborník - Kredenzkasten - s peknými ladne zvlnenými stenami nadstavca má skoro dvesto rokov. Stôl a na stene polička s porcelánovými konvičkami vyvolávajú v miestnosti príjemný domáci pocit. Miestnosť je prívetivá, hoci je na konci osvetlená len jediným pomerne malým okienkom. No to je ešte len úvod. Ak sa otvoria dvere do susednej izby, ocitneme sa naraz jediným krokom v celkom inom, neznámom svete. Zdá sa, akoby sa tu medzi štyrmi stenami zachoval sen z dávno minulých čias. Spôsobuje to hádam tá biela okrúhla kachľová pec z čias empíru, ktorá tamto z kúta vysiela príjemné teplo? Alebo je to široká trojdverová skriňa pri stene oproti? Posteľ s biedermeierovými valcovými poduškami pri peľastiach? Široká komoda s nádhernými starožitnými kovaniami alebo vysoká úzka komóda s mnohými zásuvkami, charakteristický kus nábytku svojho času? Alebo hádam malá jednodverová skrinka pri okne či malá pohovka - balsac - potiahnutá kvetovanou látkou? Kto už vlastne dnes vôbec vie, čo je to „balsac“? Tento veľmi pohodlný kus nábytku - polokreslo polosofa, v ktorom sa dá tak príjemne snívať! Tak nádherne snívať!
Nie je to ani jedno, ani druhé, ani iné, nič z toho samo o sebe. To, čo tu uzatvára nádherný magický kruh, čo tu všetko zjednocuje, je duch, ktorým je tento priestor naplnený. Je v úzkom vzťahu ku každému predmetu. Je to duch, zakorenený v ďalekej minulosti, duch, ktorý živo zasahuje, preniká do našej úbohej prítomnosti. Na obale albumu so zlatou oriezkou, viazanom v safiánovej koži, čítame rok 1859. Je to pamätník mladého dievčaťa z čias jeho najšťastnejšej mladosti. Dnes už ťažko čitateľným ozdobným a čiastočne aj vyblednutým písmom sú tu na pamiatku zapísané básničky, slová slávnych ľudí, múdre rady do života. Len málokto z tých, ktorí ich písali, je už nažive. Sú tu však aj spomienky na prešporskú minulosť: na profesorov Michaelisa, Kornhubera, Tyrolta, na tanečnú školu Kyffory, kde sa nuseli na tanečné hodiny nosiť vysoké šnurovacie topánky. Nasledujú ďalšie a ďalšie mená.
Je už minulosť m?tva??? Nie. Stále ešte žije. Bude žiť, kým budú žiť ľudia, ktorých duše budujú most medzi voľakedy a teraz, medzi včera a dnes. Most, ktorý znamená viac než len spomienku na mená a udalosti, most, ktorý privádza ducha času aj do tohto priestoru. Ducha, ktorý s nepošvrnenou čistotou, s jasom a s teplom napĺňa izbu slečny Vilmy Jurenákovej, ducha, osvieteného životnou skúsenosťou a slnečnou dobrotou, ktorého lúče prenikajú hlboko do s?dc ľudí a do podstaty vecí.
Podľa poviedky Elsy Grailich „Altjungferstübchen“ preložil a upravil Štefan Holčík