Nad Hlbokou cestou stál kúpeľný dom Marienbad

Devätnáste storočie mimoriadne oživilo záujem o minerálne pramene. Miesta pri takých prameňoch bývali trvalo osídlené prv než iné lokality. Na dnešnom Slovensku k nim patrili Gánovce či Piešťany. V Európe sa preslávili, a to aj v ranom stredoveku, napríklad Aachen, Spa, Wiesbaden, Baden bei Wien. Svetoznáme boli aj Karlove Vary (Karslbad) či Mariánské Lázně (Marienbad).

Aj stredoveké Uhorsko oplývalo prameňmi liečivej vody. V období protireformácie sa rozšíril počet prameňov vody, ktoré neboli v skutočnosti liečivé, ale verilo sa, že tamojšia voda spôsobuje „zázračné“ uzdravenia (Mariazell, Mariatál). Ľudia putovali na také posvätné a pútne miesta s vierou, že sa im vráti zdravie. Mnoho ráz boli však púte práve zdrojom rozšírenia epidémie. Stačilo, aby sa jeden nakazený morom okúpal v „liečivej“ vode, a tí, ktorí sa kúpali po ňom, rozniesli chorobu na stovky kilometrov ďaleko.

V okolí Bratislavy skutočne liečivé pramene neboli. Najbližší sa nachádza v Deutsch Altenburgu. Trochu ďalej je mestečko Mannersdorf, kde dala Mária Terézia vybudovať na tú dobu veľmi výstavný barokový kúpeľný areál. Sama sa tam chodila s rodinou kúpať. Reformy Jozefa II. urobili termálnym kúpeľom v Mannersdorfe koniec. Z kúpeľných budov sa stala fabrika na kovové, najmä zlaté nite. Za liečivý bol na území dnešnej veľkej Bratislavy už pred dvetisíc rokmi považovaný prameň studenej vody v chotári Dúbravky, ktorý dal dedine jej historický názov Kaltenbrunn (maďarsky Hidegkút). Na začiatku 19. storočia sa v okolí Prešporka za liečivý považoval prameň, známy ako Železná studnička. Ten však stratil svoje liečebné účinky po vybudovaní sústavy vyššie položených rybníkov. Od stredoveku sa konali z mesta púte do blízkeho Seelendorfu, neďaleko terajšej Patrónky. Krivolaká cesta z centra mesta na sever a potom na západ prechádzala dodnes zachovanou Hlbokou cestou. Nad ňou pri odbočke na Kalváriu vznikla kaplnka Panny Márie Snežnej. A blízko kaplnky, trochu bokom od hlavnej trasy, vyvieral prameň, ktorý vytváral malé jazierko. Tu si pútnici mohli po namáhavom výstupe Hlbokou cestou oddýchnuť a osviežiť sa. A niektorí už ani ďalej nešli. Stačila im krátka rekreácia pri prameni.

Neskôr tam vznikol kúpeľný dom Marienbad – Mariánsky kúpeľ. Čoskoro sa ukázalo, že voda sa nijako zvlášť nelíši od „obyčajnej“ pramenitej vody. V druhej polovici 19. storočia zaviedol v kúpeľoch doktor Aich (Eich) liečebné metódy, ktoré sa dali realizovať aj obyčajnou vodou. Taká vodoliečba bola vtedy veľmi populárna, propagoval ju napríklad nemecký katolícky kňaz Sebastian Kneipp, ktorý veril, že si kúpeľmi v studenej vode vyliečil tuberkulózu.

Na prelome 19. a 20. storočia vybudoval Dr. M. Schlesinger vodoliečebné sanatórium na dolnom konci Hlbokej cesty. Mariánske kúpele v prírodnom prostredí nad Hlbokou cestou dávno zanikli. Bola to pomerne dlhá dvojpodlažná budova s deviatimi okennými osami na hlavnom priečelí. Bočný múr bol kratší, boli na ňom len tri okná. Vstupné dvere boli v strede fasády. Celou budovou sa pravdepodobne na oboch podlažiach ťahali dlhé stredné chodby, ktoré umožňovali vstup do jednotlivých malých miestností. V miestnostiach na prízemí boli pravdepodobne umiestnené drevené kade alebo vane z mosadzného plechu, v ktorých sa realizovala vodoliečba. Miestnosti na poschodí mohli slúžiť na oddych po kúpeli a na ubytovanie hostí. Nie je známe, či bola s kúpeľom spojená aj prevádzka reštaurácie. Neďaleko pri kaplnke však stála vyhľadávaná reštaurácia Zum Messner (U kostolníka). Tá prežila aj socializmus s posmešným názvom Funus.

Nedávno vyšla knižka o vilách nad Bratislavou. Jeden rodinný dom z konca 19. storočia, ktorý len s veľkou dávkou fantázie možno označiť za vilu (Břeclavská 5), je v knihe uvádzaný ako pôvodný objekt Mariánskych kúpeľov. V porovnaní s vyobrazením kúpeľnej budovy z obdobia okolo roku 1840 od Johanna Vinzenz Reima je však jasné, že ide o omyl, akých je v knihe viac ako dosť.

Štefan Holčík

Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní Bratislavských novín. © 1998-2013 Nivel Plus. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.