Za divadlom kedysi boli parné kúpele

Za divadlom kedysi boli parné kúpele - pamatnik03_1

V stredovekých mestách patrilo kúpanie vo verejných kúpeľoch k samozrejmostiam každodenného života. Aj v Prešporku bolo už v 14. storočí niekoľko verejných kúpeľov. Išlo zrejme o výnosnú živnosť. Ťažko si inak vysvetliť súdny spor medzi richtárom mesta a jeho strýkom, ktorý sa skončil zbúraním kúpeľa na predmestí pred Laurinskou bránou, niekde na začiatku terajšej Štúrovej ulice.

Vo vnútornom meste stáli v 15. storočí dva kúpele, obidva situované pri potoku, ktorý pretekal centrom mesta (Klariská – Podjazd – Sedlárska – Rybárska brána). Budova „horného“ dodnes stojí na nároží Baštovej a Klariskej ulice. „Dolný“ kúpeľ stál na nároží Laurinskej a Rybárskej brány, tam, kde je dnes sídlo Spolku slovenských spisovateľov.

Úroveň hygieny v 17. a v 18. storočí v porovnaní s predchádzajúcimi storočiami bola veľmi nízka. Kúpanie sa považovalo skôr za škodlivé. Bola to vlastne pravda: vodu v kadiach na kúpanie nevymieňali veľmi často, takže bola zdrojom šírenie nákaz (plesne, cholery, morové epidémie). V osemnástom storočí, po oslobodení krajiny spod tureckej okupácie, sa stalo populárnym navštevovať termálne kúpele. Bola to aj zásluha osvietenej kráľovnej Márie Terézie, ktorá sa s rodinou rada chodila kúpať do Mannersdorfu (am Leithagebirge), skoro na pol cesty medzi Viedňou a Prešporkom. Nad dávno známym termálnym prameňom dala vybudovať aj krásnu barokovú kúpeľnú budovu.

Zvyk kúpania sa znovu udomácnil aj v mestách. V Ostrihome, v Budíne a v Pešti stále fungovali turecké kúpele zásobované horúcou vodou z prírodných prameňov. V Prešporku také neboli, voda sa musela zohrievať. Kúpanie vo vaňových a parných kúpeľoch bolo drahšie, ale jeho pozitívne účinky sa nedali popierať. Našli sa podnikavci, ktorí zavesili na klinec svoje pôvodné remeslo, a stali sa „kúpeľníkmi“.
Priestory, ktoré dnes poznáme ako Hviezdoslavovo a Komenského námestie, boli až do polovice 19. storočia chápané ako jediné verejné priestranstvo, ktoré nebolo rozdeľované budovou divadla. Divadlo stálo jednoducho na ploche námestia (Radetzkyplatz) a aj stavby na terajšom námestí Komenského mali adresy na tom istom námestí ako napríklad hotel U zeleného stromu (neskôr Carlton).

Za divadlom stál od konca 18. storočia veľký dvojposchodový nájomný dom, ktorý skôr pripomínal šľachtický palác. Jeho priečelie bolo zavŕšené štítom, ozdobeným kamennými vázami (ako pôvodné divadlo a krajinská sýpka na mieste terajšej Reduty). Široká fasáda s 11 oknami v jednom rade a balkón nad bránou dávali objektu mimoriadne elegantný vzhľad. V prvej polovici 19. storočia dom vlastnil istý pán Johann Berendy, pôvodne kováčsky a zámočnícky majster (1847: Schlosser). Berendy zriadil vo svojom dome, ktorý mal v roku 1853 adresu Radetzkyplatz 58, v prízemných miestnostiach vaňový a parný kúpeľ. Vchod do kúpeľov bol z Ružovej (Jesenského) ulice.

Iný parný kúpeľ bol vtedy na terajšej Štefánikovej ulici (Märzengasse 28), majiteľom bol Josef Martin. V adresári mesta Prešporku (Pressburger Wegweiser) je v roku 1853 uverejnený aj cenník Berendyho kúpeľov. Kúpele I. triedy boli prístupné pre pánov denne od 6.00 do 10.00 h a od 10.00 do 14.00 h pre dámy. Druhá trieda bola pre pánov aj dámy otvorená od 6.00 ráno až do 14.00 h (vždy po hodine), sprchy až do neskorého večera. V prvej triede stál parný kúpeľ jednotlivo 1 florén, ak si zákazník kúpil (predplatil) 10 kúpeľov, tak po 48 grajciarov. Kúpeľ pre jednotlivca (Separatbad) stál 1fl a 30 gr, pri predplatení 10 kúpeľov bola cena 1 fl a 10 gr. Sprcha s poskytnutím plášťa a uteráku 12 gr, bez 8 gr. Berendy ponúkal aj „elektrické“ kúpele. Nie je jasné, čo sa pod pojmom elektrický kúpeľ v roku 1853 rozumelo. Elektrický horúci kúpeľ stál 48 gr, slabý magnetický očistný kúpeľ 24 gr, elektrická sprcha 20 gr, elektrický sedací kúpeľ 30 gr, elektrický kúpeľ nôh (elektrisches Fussbad) bol za 24 grajciarov.

Po smrti Johanna Berendyho kúpele ďalej viedla jeho vdova. Ďalší dediči (1880: Berendy örökösei) kúpele zrušili. Medzitým vznikli modernejšie kúpele Grössling na neďalekej Kúpeľnej ulici (1895). Podľa fotografie, zachovanej vo fonde historických fotografií Múzea mesta Bratislavy, mal Berendyho dom na konci 19. storočia vážnu statickú poruchu. Možno ju spôsobila prevádzka parných kúpeľov, možno zriadenie trate električky na vozovke Ružovej (Jesenského) ulice.

V roku 1901 dom zbúrali, aby na jeho mieste vyrástla reprezentatívna budova Obchodnej a priemyselnej komory (1903-1904) podľa projektu J. Huberta.

Štefan Holčík
FOTO - zo zbierok Múzea mesta Bratislavy (okolo 1880)