1970: Plno našich kamarátov ostalo na Západe

7.10.2006
0
Páčil sa vám článok?

Aby sa žilo Slovákom v Bratislave lepšie a radostnejšie, usporadúvajú v plesovej sezóne nostalgické stretnutia rodákov zo všetkých kútov Slovenska. Park kultúry a oddychu poskytuje azyl Myjavčanom, Oravcom, Brezovčanom, Liptákom, Zemplínčanom... „Bratislavčania“ sú zrazu v detstve a mladosti, keď ešte neboli „Bratislavčanmi“. V posledný februárový deň som bol na Podbradliansko-myjavskom plese. O týždeň plesajú Záhoráci. O náladu sa starajú legendárni záhorácki komici - bratia Balážovci so Záhorankou.

Len starí rodení Bratislavčania nemajú v sezóne svoj ples. Pomaly ich je tak málo, žeby PKO ani nenaplnili! A tak čakajú trpezlivo, kedy nastane zmŕtvychvstanie ich starého mesta. (Netušia, že to potrvá ešte celé štvrťstoročie.)

No čosi sa podarilo založiť v tom roku 1970 aj Bratislavčanom! 1. apríla. na Deň vtákov - sme založili v reštaurácii U Zlatého kohúta PÁNSKY KLUB! Pamätám sa, že to bol nezvyčajný prvý apríl. Všade plno čerstvo napadaného snehu - meluzína skuvíňala v úzkych uličkách, ako keby jar nemala vôbec prísť! V novozaloženom PÁNSKOM KLUBE však bolo veselo. Hŕstka bratislavských pánov bola pasovaná na BOHATIEROV „ZLATÉHO KOHÚTA“. Mal som tú česť stať sa bohatierom a doteraz mám zarámovanú vymenovaciu listinu veľkú ako plagát s básňou Jána Smreka, ktorú napísal na tento účel a všetky vymenovacie dekréty vlastnoručne podpísal. Treba uznať, že nápad pána Letricha - vedúceho reštaurácie U Zlatého kohúta, sa ujal. Akurát ženy boli urazené. Klub bol pánsky a ženy doň nemali prístup. No v roku 1970 nemali feministky takú moc ako dnes. Je síce pravda, že Elena Ťapajová už uverejňovala interview s význačnými osobnosťami v Slovenke - ale tá Slovenka nemala s feminizmom nič spoločné. Doteraz vychádzame s pani Ťapajovou dobre a Slovenka vychádza v dobrom náklade.

6. júna 1970 sa oženil Paľko Mikulík. Marián Labuda už prenikol do bratislavských lekárskych kruhov a doteraz je obkolesený kapacitami. Ja som videl po prvý raz farebnú televíziu. Farebnú majú zatiaľ iba ministri a tak som k jednému chodil pozerať futbal. Futbal vo farbe je niečo úplne iné ako čiernobiely futbal. Skutočnosť však v Bratislave začiatkom sedemdesiatych rokov farebná nebola. Po páde Dubčekovho „socializmu s ľudskou tvárou“ zostalo plno bratislavských kamarátov na Západe.

Dákym zázrakom som sa dostal na pár dní do Zürichu a poplakali sme si s Traditionalom - bratislavskou džezovou kapelou, ktorá zostala vonku skoro kompletne na ich novom pôsobisku v CASA BARE. No Lúčnica sa z japonskej Osaky vrátila do nohy a zvykala si platiť korunami namiesto jenov. Mali v Japonsku obrovský úspech - napokon - ako vždy a všade vo svete. Prežíval som s nimi všetky radostné návraty - bol som veľkým obdivovateľom tanečnice z Lúčnice a samozvaným predsedom ZRPL - Združenia rodičov a priateľov Lúčnice.

Juraj Hertz v roku 1970 získal v Monte Carlo veľkú cenu za film SLADKÉ HRY MINULÉHO LETA. Bol nakrútený na motívy Maupassantovej poviedky Muška a hrali v ňom najkrajší slovenskí herci. Film premietali aj v Japonsku. Najväčší úspech mal MACO DEBNÁR, lebo Japonkám sa páčia odjakživa zápasníci sumo.

V roku 1970 sme raz v noci prešli AUTOM cez Liga pasáž. Meno šoféra neprezradím, aj keď ten dopravný priestupok, ktorý sme spáchali v roku 1970, policajti už určite vymazali. Lebo namazaní sme neboli. Išlo len o stávku, či prejdeme autom cez Liga pasáž. Čestné slovo.

Július Satinský

Páčil sa vám článok?