1971: V istých kruhoch zúrila nezamestnanosť

Dobrý komik Jožo Hanúsek z Tatra revue chcel za kulisami kýchnuť. Aby nikoho nerušil „kých“ zadržal - praskla mu v hlave akási žilka a o pár dní sme mu šli na pohreb. Z toho plynie poučenie, že kýchať treba nahlas aj za kulisami! Jozef Hanúsek bol vynikajúci komik a bratislavské obecenstvo za ním dlho smútilo. V roku 1971 umreli okrem Jozefa Hanúska aj Igor Stravinskij, Louis Armstrong, v Prahe komik Jiří Grosman (jeden z dvojice Šimek - Grosman) - len Pablo Picasso oslávil vo všetkej skromnosti v Monte Carlo deväťdesiatku.

V Bratislave zúrila v istých kruhoch nezamestnanosť. Divadlo chodíme hrávať s Lasicom do Brna. Spolu s nami chodia do Brna za prácou aj ďalší hráči - ale futbaloví. Zbrojovka Brno kúpila v roku 1971 zopár slovanistov. Bratislavská televízia a rozhlas o nás nemajú záujem, a tak väčšinu roka chodíme po lese, hráme šachy - máme tridsať rokov a sme nezamestnaní.

Obecenstvo sa pýta, kde sme, prečo nehráme - všeličo sa pošepkáva. Naivní študenti hospodárskej školy v Bratislave si nás pozvali na besedu. Riaditeľ školy sa nás tak zľakol, keď nás uvidel na chodbe školy, že sa schoval a jedna profesorka nám úprimne povedala, že plánovaná beseda sa môže konať len v zborovni s profesormi. K žiakom nás nepustili. V roku 1971 sa komunisti komikov báli ako čert svätenej vody.

V Dánsku vymysleli v tom roku nový šport. Psie záprahy ťahali dánske deti na korčuliach. Šport sa ujal na zamrznutých holandských kanáloch. Nás doma ťahali komunisti za nos. Veď podaktorých z nich za to pánboh potrestal! Riaditeľovi televízie Pechovi udrel na chalupe do komína guľový blesk. Očití svedkovia tvrdili, že ho to riadne vyľakalo. Zrejme to bolo znamenie, že ho do roka vymenia. A veru - vymenili.

Ako nezamestnaní sme sa snažili vyjsť z čo najmenej peňazí. Zároveň sme nevychádzali z údivu, čo všetko komunisti vymysleli, aby komici nemohli pred obecenstvo. Okrem Bratislavy sa vyskytli aj iné mestá, kde nám zrušili ohlásené vystúpenia, napríklad sa vzoprel Martin. Museli sme hrať v Turčianskych Tepliciach - kúsok od Martina. Obecenstvo z Martina prišlo za nami.

Boli to čudné časy. V niektorých kinách sa báli premietať sovietske filmy režiséra Šukšina. No našli sa aj smelé kiná, hrdinskí premietači... Na niektoré - u nás zakázané filmové novinky sa chodilo do Maďarska. A vôbec - v roku 1971 - keď ste sa chceli stretnúť s príbuznými, ktorí žili na Západe - najšikovnejšie bolo dať si s nimi zraz v Mosonmagyaróvári. Akože sa idete kúpať na termálne kúpalisko a tam ste sa - priamo v bazéne - mohli s Amerikánmi do vôle pozhovárať.

Jednému Bratislavčanovi skoro srdce odtrhlo na Dunaji. Bol emigrant. Domov nemohol, tak si dal zraz s príbuznými v Budapešti. Kúpil si vo Viedni lístok na raketu do Budapešti. Lenže Dunaj tiekol aj v roku 1971 cez Bratislavu! Bratislavčan z Ameriky videl po desaťročiach z lode svoje rodné mesto - ale nemohol vystúpiť... Viete sa vžiť do jeho situácie? Ešteže bol na rakete bar.

Mali sme tridsať rokov a všetci sme vedeli, že máme talent. Snažili sme sa mať s komunistami trpezlivosť, ale nedarilo sa nám to. V divadle „Večerní Brno“ sme mali 6. októbra 1971 premiéru našej hry AKO VZNIKÁ SLIEPKA. Dojalo nás, koľko Slovákov si dalo vtedy námahu a prišlo autami, vlakmi na našu premiéru. Asi boli zvedaví, ako vzniká sliepka.

Július Satinský
SN, 25. septembra 1997