Villa Trebitsch dnes slúži slovenskému veľvyslancovi
Villa trebitsch dnes slúži slovenskému veľvyslancovi - Pamatnik2
Pred necelými 20 rokmi sa rozdelila Česká a Slovenská Federatívna Republika a došlo aj k rozdeleniu štátneho majetku. Zvláštnou kapitolou bolo delenie majetku v zahraničí, ktorý slúžil potrebám zastupiteľských úradov.
Z niekoľkých budov, ktoré vlastnila ČSFR vo Viedni, si Česká republika ponechala romantický palác, ktorý pred necitlivou modernou prestavbou pripomínal osobnosti, ktoré v ňom kedysi žili. Patrili k nim aj sestra a švagor Márie Terézie, aj posledný hannoverský kráľ Georg V., ktorý v druhej polovici 19. storočia žil vo Viedni ako knieža z Cumberlandu. Preto bol jeho palác na Penzinger Strasse, teraz česká ambasáda, známy ako Palác Cumberland.
Slovensko získalo tri budovy. Jedna z nich stojí v tesnej blízkosti parku, ktorý sa rozkladá okolo bývalej cisárskej rezidencie Schönbrunn, na ulici Maxingstrasse (Hietzing). Stojí síce v radovej zástavbe, ale už od počiatku bola označovaná ako „Villa" s menom svojho prvého majiteľa Trebitsch. Postavili ju roku 1907/1908 v ťažko definovateľnom moderno-secesno-barokovo-klasicizujúcom slohu. Jej projektant, cisársko-kráľovský stavebný radca, Ernst von Gotthilf (1865-1950) staval vo Viedni na prelome storočí reprezentačné administratívne budovy, banky, nemocnice, obytné domy, vily. Ernst von Gotthilf pochádzal zo židovskej rodiny rovnako ako od detstva pokrstený Siegfried Trebitsch, ktorý si u neho dom na Maxingstrasse objednal.
Siegfried Trebitsch (1868-1956) sa celý život venoval literatúre. Písal vlastné diela, a prekladal z angličtiny do nemčiny, najmä írskeho dramatika Georgea Bernarda Shawa. Umožňoval mu to príjem z rodinných tovární a obchodov s hodvábom. Ako silný anglofil zrejme požiadal projektanta, aby vytvoril interiér v anglickom duchu. Tak vznikla v objekte medzi predným uličným traktom a záhradným krídlom veľká hala s výškou cez dve podlažia. Pri stene v hale je teatrálne jednoramenné drevené schodište a pod ním intímny výklenok s krbom, typický anglický „inglenook". Bočné steny výklenku, pri ktorých boli určite pôvodne lavičky na sedenie pri ohni, sú zakryté dreveným obložením, do ktorého sú zapustené rámy so zachovanými historickými rytinami. Je tam šesť zo série pôvodne 12 typických postavičiek londýnskych ulíc 18. storočia, publikovaných pod názvom Cries of London. Napriek necitlivej prestavbe interiérov v roku 1990 (architekt F. J. Perotti) sa zachovali štukové dekorácie miestností na prízemí a v stavané zariadenie voľakedy bohatej knižnice, bez kníh. Zachovaná je aj unikátna zimná záhrada oddelená od skutočnej záhrady len hore zaklenotou sklenenou stenou.
Trebitsch sa v roku 1907 oženil (v Uhorsku!), údajne s ruskou kňažnou Jengalyčevovou. Jeho manželka je však známa pod menom Tina (Antonia), rodená von Keindl. Ich manželstvo ostalo bezdetné. Trebitsch bol od roku 1920 československý štátnym občanom. V roku 1939 mu udelili aj čestné občianstvo Francúzskej republiky. V roku 1938 spolu s manželkou emigroval do Zürichu. Jeho manželka Tina nemala problém s dokázaním svojho arijského pôvodu, a tak ich viedenský dom nepodliehal arizácii. Napriek tomu sa do domu emigrantov nasťahoval vojenský súd. Zariadenie bolo predané na dražbe. Po vojne, v roku 1947, Trebitschovci dom predali Československej republike. Vila dnes slúži ako rezidencia slovenského veľvyslanca. Z hľadiska medzinárodného práva je jej parcela územím SR. Prestavbou v roku 1990 sú okrem obytných priestorov mierne zmenené aj reprezentačné miestnosti na prízemí. V bývalej biliardovej sieni je napríklad hudobný salón zariadený nevkusným pseudoslohovým nábytkom, ale na stene visí vzácna tapiséria zo 16.-17. storočia, ktorá by potrebovala zásah reštaurátora. Na juhu k hale prilieha miestnosť bez priameho osvetlenia, kde bola pôvodne prístenná fontána. Tam na stene s nelogickým rozdelením štukových polí je inštalovaný znak SR. V priestore je nepraktický pseudorenesančný sedací nábytok teatrálneho charakteru. Pôvodného majiteľa, vo svojom čase uznávaného nemecky píšuceho autora, dnes v dome nič nepripomína.
Štefan Holčík
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní Bratislavských novín. © 2012 Nivel Plus. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.