Pôvodná budova stanice vyzerala inak

V roku 1840 postavil Ignaz Loyola Feigler (1791-1847) za vonkajšou obrannou líniou mesta pri ceste vedúcej do Vajnor a ďalej na východ neobvyklú budovu. Na prvý pohľad pripomínala vidiecke šľachtické sídlo. Okolo nej sa však nerozprestieral park ani záhrady, ale len polia a lúky.

Asi kilometer ďalej ležala usadlosť grófa Berchtolda s poschodovým palácom postaveným len o necelé desaťročie skôr (1832). Medzi spomenutými novostavbami stála ešte jedna – oveľa staršia. Bola to rozlúčková kaplnka pri ceste na popravisko.

Novú budovu postavili na nároží pri križovatke dvoch ciest a zdôraznili ju vežou. Nádvorie za budovou s reprezentačným priečelím bolo po stranách zastavané pomocnými skladovými budovami a stajňami a prechádzala ním železničná trať - prvá v uhorskom kráľovstve. Vozňami, ktoré ťahali kone, sa mohli cestujúci z bývalého hlavného mesta kráľovstva od 27. septembra 1840 zaviezť do Svätého Jura, od 30. júna 1841 až do Pezinka. 1. júna 1846 už vlak dorazil do Trnavy, neskôr trať predĺžili až do Serede.

Objekt na nároží terajších ulíc Krížnej a Legionárskej bol prvou železničnou stanicou v celom Uhorsku. Konskú železnicu v roku 1873 nahradila parná. Prvá železničná stanica stratila pôvodný význam. Postupne sa stala prekladiskom a skladom tovarov, obytným a administratívnym objektom. V roku 1919 žili vo vagónoch pri jej už nepoužívaných nástupištiach v biede a o hlade celé rodiny pôvodných obyvateľov mesta, ktorí sa nechceli stať občanmi Československej republiky. Tu čakali na odsun do Maďarska, viacerí sa ho však nedožili. Stanica pustla. Medzi dvoma svetovými vojnami zbúrali jej vežu, ktorá bola pôvodne zrejme postavená ako pozorovateľňa, a z ktorej bolo možné dorozumievať sa optickými signálmi aj na väčšie vzdialenosti. Namiesto nej na strechu umiestnili železný „rebrík“, ktorý niesol desiatky drôtov telegrafnej a telefónnej siete.

V osemdesiatych rokoch 20. storočia prevládol názor, že zničený objekt prvej stanice konskej železnice nemá ani historickú, ani architektonickú hodnotu a rozhodlo sa o jeho zbúraní. Na jeho mieste mali rozšíriť križovatku. Objekt už vyprázdnili a začala sa pripravovať jeho demolácia. Verejnosti sa však podarilo zámer zvrátiť a objekt bol čiastočne rekonštruovaný. Podľa historických záberov postavili aj vernú rekonštrukciu veže. Nepochopením zásad architektúry 19. storočia však trojuholníkové štíty budovy dostali nezmyselný tvar odlišný od Feiglerovho originálu.

Po desaťročí ďalšieho pustnutia je dnes historický pamiatkovo chránený objekt sídlom poisťovne. Bez ohľadu na jeho historický význam ho však ktosi dal ( so súhlasom pamiatkového orgánu???) natrieť farbami, aké na ňom doteraz nikdy neboli, a aké sa v 19. storočí ani nepoužívali. Ten, kto rozhodoval o jeho dnešnej farebnosti, sa zrejme inšpiroval českou architektúrou obdobia po prvej svetovej vojne. Vtedy sa pod vplyvom architekta Josefa Gočára a jeho pražskej Legiobanky (1923) rozšírilo používanie tmavočervenej a okrovočervenej farby na fasádach novostavieb. Tie sa slohovo od fasád Feiglerovej stanice konskej železnice značne odlišujú.

A tak má Bratislava ďalšiu raritu: pamiatkovo chránenú najstaršiu budovu železničnej stanice v Uhorsku, ktorá sa v deväťdesiatych rokoch stala dokonca erbovým znamením mestskej časti Bratislava - Nové Mesto, pomaľovanú ako gýčovitú cirkusovú atrakciu či karikatúru slávnej pražskej banky. Pôvodná farba budovy bola sivobiela.

Štefan Holčík
FOTO - Oto Limpus