Kochovo sanatórium s exotickou záhradou
Dnešná Partizánska ulica bola ešte na začiatku 20. storočia len nedláždeným chodníkom medzi záhradami a vinicami. V prvom desaťročí po roku 1900 si tam postavil vilu mestský architekt Szántó, nasledovala stavba ústavu a nemocnice diakonís (takzvaná Evanjelická nemocnica). Po prvej svetovej vojne niesla ulica meno jedného z prvých prešporských evanjelických kazateľov Josuu Wegelina (do 1945).
V dvadsiatych rokoch bola už skoro celá ulica zastavaná rodinnými domami. Na pozemku, ktorý prudkým svahom stúpal k vyššie položenej Bartoňovej ulici, sa rozhodol MUDr. Karol Koch postaviť sanatórium na liečenie ženských chorôb.
Vypracovaním projektu boli poverení renomovaní architekti Dušan Jurkovič, Otakar Klimeš a Jindřich Merganc. Všetci mali dlhoročné skúsenosti so stavbami reprezentačných budov. Nimi realizovaná stavba sanatória na prvý pohľad pripomína bohatú obytnú vilu. Dve bočné krídla sa v tupom uhle pripájajú na hlavné priečelie so zdôrazneným veľkým oknom, za ktorým sa nenachádzala ani zimná záhrada, ani umelecký ateliér, ale operačná sála. Tehlovočervenými obkladačkami pokryté vonkajšie steny sú typické pre obdobie začiatku 30. rokov. Prepychové vstupné priestory, vnútorné komunikácie, ako aj jednotlivé izby mali pacientkam poskytovať čo najväčší komfort.
Bratislava nie je kúpeľné miesto s promenádou, preto sa Dr. Koch rozhodol spríjemniť pacientkam pobyt aj zriadením exotickej záhrady. Či to bola jeho vlastná myšlienka, alebo skôr nápad architekta Jurkoviča, ťažko dnes zistiť. Jurkovič mal v každom prípade viacero skúseností s úpravami historických záhrad, napríklad pri zámku v Novom Meste nad Metují. Záhradu Kochovho sanatóriu na svažitom pozemku upravili do príjemných terás navzájom spojených chodníkmi. Nechýbali lavičky, intímne zákutie, fontána. Medzi cudzokrajnými rastlinami a prírodnými útvarmi sa nevtieravo uplatňovala murovaná architektúra. Moderné kamenné sochy vnášali do prírodného parku pocit pobytu v galérii výtvarného umenia pod holým nebom. Záhrada 20. storočia bola len malou náhradou za rozľahlé barokové súkromné terasovité záhrady, ktoré v meste boli, ale postupne zanikli.
Výhodné situovanie moderného sanatória blízko centra mesta vo vtedy ešte veľmi tichom údolí Malých Karpát spôsobilo, že sa v období druhej svetovej vojny objekt stal Nemeckou ženskou klinikou. Narodila sa tam aj neskoršia nemecká ministerka spravodlivosti Herta Däubler-Gmelin. Po druhej svetovej vojne sanatórium znárodnili, Dr. Koch zomrel v emigrácii. Reštitúcia nebola možná. Budova sa ďalej používala a používa ako pôrodnícka a gynekologická klinika. Záhrada je už niekoľko desaťročí vyhlásená za chránené prírodné územie. Starostlivosť o ňu sa však dlhý čas obmedzovala na konzervovanie stavu a tak sa príjemná súkromná záhrada pomaly menila na verejnosti neprístupný divoko rastúci prales pod ochranou zákona a ostnatého pletiva.
Architektonické prvky záhrady časom schátrali a zub času ohlodal aj sochársku výzdobu záhrady. Asociácia priemyslu a ochrany prírody vyvinula v minulom roku aktivitu na získanie financií na záchranu zvetralých sôch. Poškodené originály sú už konzervované, do záhrady sa majú osadiť kópie. Niektoré detaily však už dávno nie sú čitateľné. Aby boli nové kamenné sochy čo najviac pravdivými kópiami, bolo by treba získať fotografie originálov. Tie sú však doteraz nezvestné. Vedel by niekto z našich čitateľov poskytnúť staré zábery na sochárske diela v Kochovej záhrade a tak pomôcť reštaurátorom?
